Kým sme svoju dcéru celkom pochopili, museli sme zažiť kúsok z jej sveta…

Víkend sa blížil, dcéru sme mali odviezť na týždenné prázdniny na dom. Jej spolužiačka (8r.) aj s rodičmi ju už po niekoľký krát takto pozvali. Keďže tam majú bazén i psa, mimochodom po tomto veľmi túži a v paneláku jej to akosi nevieme splniť, tak vždy prišla odtiaľ nadšená a spokojná.

Ako som už povedal, tentokrát sme ju mali odviezť my. Boli sme totiž pozvaní tiež – aspoň na víkend. Vždy keď dcéra hovorila o tomto dome a o ľudoch, ktorí v ňom žijú, mali sme pocit akoby to bola jej rodina. Jej vety sa začínali neskutočne familiárne so slovami:

„Dedko nám uvaril…..“
„Babka povedala…“
„Beny skákal okolo bazéna, štekal a strašne sa tešil….“

A mimo tieto výrazy sa plietli aj „My tam máme…“ Jednoducho cítila sa a cíti sa tam ako doma.

Lenže my sme dospelí, poznáme sa len s rodičmi spolužiačky a v hlavách sa nám vynárali výčitky z prichádzajúceho víkendu. Budeme u cudzích ľudí na dome dve noci a dva dni? Napriek tomu, že sme ich videli na fotkách a vedeli sme od dcéry takmer o všetkom, čo tam zažila, mali sme pocit neistoty a možno aj príživníctva, pretože osobne radšej dávam ako beriem. Jednoducho zvláštny pocit.

V piatok sme tam prišli navečer. Vošli sme autom do dvora a pocit neistoty? Obavy? Zmlizli šmahom podania rúk. Nechcem ich priveľmi vychvaľovať, ale tak ako z nás vymazali tú neistotu v ten večer, tak boli úžasní až do nášho odchodu. Všetci! Slová „Dedko“ a „Babka“ používali nielen naše deti, ale aj ich traja synovia a dokonca aj my, ani sme si to nevšimli ako a kedy sme s tým začali. Tak dobre sme sa u nich cítili.

Všetko to o čom rozprávala naša dcéra sme v tom momente pochopili do detailov a už sme si to ani nemuseli predstavovať, pretože sme to s ňou zažili.

Je super, že úžasní ľudia stále existujú!