Sme vo vojne. Znie to tak depresívne a útočne, však?… ale v podstate sa to naozaj tak dá povedať, že človek v dnešnom svete je naozaj vo vojne vlastných vnútorných svetov, myšlienok, postojov i názorov. Sám v sebe. Tam, kde nemá prístup nik nepovolaný, ani druhá osoba, nieto ešte tretia. Len ten, kto z akýchsi zaslúžených dôvodov dôvery dostal výlučne lístok na toto predstavenie. Len ten, komu bol umožnený prístup za obyčajnú vitrínu, ktorú denne chtiac, či nechtiac exponujeme svojmu okoliu na prezentáciu samého seba. Raz čistú, svetlom oplývajúcu, inokedy orosenú a tmavú.

Okrem bežných vecí, ktoré si do vitríny dáva každý človek, tam dávam napríklad web stránky, čo som si len tak so záujmu, či to vôbec dokážem, začal dávnejšie vytvárať. Nič profesionálne, jednoducho len pre radosť. Vždy z nejakého dôvodu. A tie dôvody vždy vychádzali zvnútra. Prišiel pocit, vznikol nápad, potom spôsob realizácie, potom štýl a napokon slová i obrazy. Tak prečo si to nechať pre seba? Web stránka predsa jasne tvorí policu vo vlastnej vitríne, ktorá je takto oficiálne vystrčená do sveta.

Niektoré z takýchto políc dostali zámok voči širokej verejnosti. A práve tie sú možno osobné alebo nie veľmi hodné prezentácie a slúžia väčšinou ako smetiaky na virtuálny odpad. Niečo ako nádoba, do ktorej povyhadzuješ neporiadok vo vlastnej duši. Písmená porozhadzované po zemi vo vlastnej duši ako v písmenkovej polievke. Príbehy, ktoré vytvorili myšlienky, no ostali so svojimi okovami márniť nasledujúce kroky vpred, alebo ako retiazky z nich vytvorené, čo nedovoľujú odstrihnúť sa od vlastnej minulosti, či nekomfortu, ktoré si so sebou ťaháme z detstva, alebo len tak nabaľovaním negatívnych zážitkov, ktorých je potrebné sa zbaviť.

Rád sa v takomto smetí staviam do postavenia rozprávača v tretej osobe, ktorý opisuje dej v minulosti, akoby som sa chcel vyzuť z toho, že sú to vlastne moje negatívne pocity. A keď tak pozerám spätne na tento blog, teda na všetky tie články v ňom obsiahnuté, tak je to tuším naozaj v poslednej dobe tak, že moja vitrína je orosená a jej sklo začína akosi tmavnúť. Možno sa len zahmlieva, alebo sa tam z pozície tretej osoby začínam pozerať celkom inak. Neviem. Viem len, že v takej hre na karty je prekladať čierneho Petra pozitívnou energiou niekedy veľmi, ale naozaj veľmi ťažké, ba v danej chvíli priam nemožné.

Raz mi jedna osoba, ktorú si vážim a ktorá už dávno vlastní lístok na tento môj druh predstavenia, napísala:

„Niekedy by si mohol porozmýšľat, či by si nechcel založiť takú stránku, ktorá bude mať názov „Vitrína“. Bola by presným opakom smetiaku. Kľudne si ju sprav len sám pre seba. Neštylizovanú, v prvej osobe a v prítomnom čase. Zavrieť si oči, nadýchnuť sa zhlboka toho pekného pocitu, vložiť sa doňho, až kým zistíš, že sa usmievaš a že Ti je pekne. Mohla by slúžiť ako „vaňa, v ktorej sa môžeš okúpať“, keď budeš chcieť aby Ti bolo pekne.“

A tak teraz premýšľam ako postaviť do tej mojej vitríny takú vaňu, do ktorej by som sa ponoril očistiť vždy, keď  bude zle, aby mi „bolo pekne“ a z ktorej by bol výhľad do tohoto sveta cez čisté, priehľadné, nezarosené a hlavne nerozbitné sklo. Možno sa mi to raz podarí, možno raz. Nech je tento článok jej začiatkom. Bude mať čestné a svetlé miesto v mojej vitríne.