Keď ti z neba padá voľným pádom vlastná mama, priznám sa, sú to zmiešané pocity. Aj za ňu a aj za seba. So zalomeným krkom a pohľadom do výšin vidíš najprv len malú bielu bodku, ktorá práve vypadla z lietadla, rútiac sa neskutočnou rýchlosťou k zemi. Takmer po minúte sa tá biela bodka zmení na viditeľný kus farebného obdĺžnika, na ktorom je zavesené niečo v spleti rôznych farieb, ktoré nie sú v tomto momente zo zeme vôbec, ale vôbec identifikovateľné… Len ty vieš, že je tam.

Chcela to, túžila po tom to vyskúšať a takmer sme o tom ani nevedeli. Tandemový zoskok preto od nás dostala ako darček k svojim šesdesiatym narodeninám. Tento darček jej privodil naozaj úprimné potešenie so širokým úsmevom na tvári.

Bolo to v čase zimy, keď oslavovala. Jar i leto prešli pomerne rýchlo. Až teraz…
Na letisku sme sa zišla celá rodina, konieckoncov ako mnoho iných, ktorý tam doprevádzali svojho skákajúceho hrdinu. Už tu sme si tres zažili za ňu. Jej akoby sa ten stres ani netýkal. Tešila sa.

Pýtali sme sa: „Nemáš strach?“ – veď pomaly nás ukľudňovala, namiesto toho, aby to bolo opačne.

Ani jeden náznak strachu, či obavy sme nepostrehli.  Podľa pokynov inštruktora si obliekla „špeci – veci“ alias kombinézu a postroj, ktorého správne upnutie inštruktor doladil a pokorne počúvala inštrukcie k zoskoku. Hlavne sa usmievať – bola jedna z inštrukcií. Vraj sú potom líca pevnejšie a pri voľnom páde tak „nelietajú“.

Kým z nej možno už padala hodnota dávky pre nás neviditeľného andrenalínu, nám padali sánky. „Ona tam fakt ide!!!“
Hladinou endorfínov iste prekonala našu spoločnú, čo sme ju s obdivným pohľadom doprevádzali do pripraveného lietadla.

Kým lietadlo dosiahlo svoju stanovenú výšku, zmietali sme sa nedočkavosťou, obavou, ale i šťastím, že si konečne užije svoj sen.

Lietadlo začalo púšťať biele bodky. Netušili sme, ktorá je tá „naša“, no vedeli sme akej farby bude padák. Tie bodky sa fakt rútili šialenou rýchlosťou a keď sme si predstavili, že nám padá mama z neba – hmmm naozaj zvláštny pocit.

Asi po minúte sme identifikovali ten správny bod, na ktorý sme sa chceli zamerať už v momente, keď vyskočili z lietadla.

„Ale čo to? Dostali sa do nejakej rotácie!!!“
„Uff, už je dobre, už padajú normálne…“
„Sakra, zase sa vrtia… nemajú pokazený padák?“ – skutočný pocit neistoty.

A znova bolo dobre. Nakoniec pristáli bezpečne. Vydýchli sme si. Keby nemala uši, dalo by sa povedať, že by mala v tejto chvíli odklápaciu, vetrom riadne rozcuchanú, hlavu z toho širokého úsmevu, ktorým sa pýšila cestou k nám.

„Aký bol voľný pád?“ – nevedela to presne opísať, no slovo „PARÁDNY“ sa jej zdalo, že je najvýstižnejšie.
Ešte stále so širokým úsmevom dodala:
„…. a keď sa nám otvoril padák, tak som sa opýtala, či stojíme…“

„A čo sa Vám potom pokazil padák?“
„Prečo?“
„Veď ste sa tam krútili ako na kolotoči.“
„Pýtal sa ma, či mi nie je zle, keď so mnou zatočil. A potom som chcela ešte raz, lebo to bolo úžasné.“

A tak sme sa pri obede dozvedeli detaily. A veru bolo čo počúvať. Jedno ale viem, nie každý z nás by sa na tento druh adrenalínu dal nahovoriť, nehovoriac o tom, že v jej veku.

Výška zoskoku: 4000 metrov
Voľný pád: 53 sekúnd pri rýchlosti 211 km/h

Mami, ver, že máš náš obdiv!!!