Jak „zábavné“ je byť v tme bez seba!
Vidieť len svoj vlastný tmavý a pochmúrny tieň zavesený v garáži na ručne pletenom lane… vidieť ho hompáľať sa tam vo vôni sušiacich sa klobás..

…bez všetkých tých, čo tvária sa zúčastnene, len keď to vyhovuje im…
…no napriek tomu im byť vždy na dosah a pripravený s bradou vztýčenou spraviť pre nich čokoľvek… čokoľvek!
…bez varovného prstu, na ktorom bol prsteň ako symbolikum tak krátkej ružovej éry vlastnej nerozvážnosti…
…už bez vône blahorodej riavy rinúcej sa v mysli v záhyboch túžby po rozkoši šťastia i lásky zároveň.

Chcel by som lietať vedieť i mávnuť prirodzene krídlom bez zrýchleného dychu páchnucom po strachu z pádu…
…chcel letieť by som až k samotnému slnku, ktoré s potešením vzalo by mi ohňom krídla a moje telo v prach by šmahom svojho lúča obrátilo…
…byť roznesený jeho silou vo vesmírnom chlade o hlade po duši spriaznenej…
… ó aká česť Slnko moje! Aká to pre mňa česť!

Kričať tichom zbytočne do strany so širokou tlamou zraneného zvieraťa… s očami v síre hnevu bezmocnosti kvitnúcimi sťa záhrada  egozŕn v psote jednostranne pestovanej, čo šedou oblohou polievané nevyrástli ani po členok, no zároveň prerástli viac ako nedostať odovzdané.
Stavať mosty z jednej strany, čo už v tretine sa zrútia bez ohňa spálené! Robiť to inak ako na duši je písané…

Tam za slnkom,… vrátiť sa k sebe… vstať z popola a znovu mávnuť krídlom. Byť nespálený a s čistým okom polievať si záhradu iba rannou rosou… kým „ona“ po nej prejde nohou bosou…