„Vieš, nemôžeš sa celý rozdať, musíš byť aj kúskom egoista!“ Možno mal pravdu, ale…
Úplne som na seba zabudol, keď som pri pôrodoch vítal svoje deti na tento svet. Obe boli nádherné! Také slzy šťastia som nikdy predtým na svojej tvári nepocítil…

A zabudol som na seba aj keď potom z neba padal na nich dážď a ja som sa pozeral tento na svet skrz ich malé nevinné dušičky a chápal som ich dokonale ako je možné toľko sa tešiť z obyčajného dažďa. Kropil im hlávky a viem, že som im tú radosť nemohol pokaziť, veď to chceli iba vyskúšať…

Zabudol som na seba, lebo ich úsmevy dokážu odzbrojiť môj veľký hnev, keď vyparatia niečo na čo majú dospelí iný a vraj zodpovedný názor. A tak som sa usmial tiež…

Zabudnem na seba aj vo chvíli, keď ich malé rúčky pohladia moju tvár, lebo vedia rozdať svoju nevyčerpateľnú energiu. Neviem kde majú svoje baterky, ale ak by som ich našiel, tak by som ich nevyberal ako by to toľko krát dospelí uvítali, sú totiž jediné svojho druhu, ktoré vedia nabiť človeka, seba, mamu, otca, brata, sestru či kamarátov. Pritom im stačí tak málo, priestor a láska…

No nezabudni na seba, keď svojimi očami vyjadrujú túžbu bez jediného slova. Čo na tom, že majú všetko, čo im dokážeme dať, aj hračiek plnú izbu. Za ten pohľad to predsa stojí…

I keď sebaľútosťou strhaný, ponorený bolesťou do seba a utápaný vlastnou dospelosťou sa snažím hľadieť priamo skrz prsty von, zabudnem na seba znova. Ich prirodzená schopnosť pomasírovať srdiečko a myseľ s chirugickou presnosťou je dokonalá. Ich objatie lieči…

Keby som mal krídla, tak im ich venujem. Ja ich mať nemusím, oni môžu…