Zaplať slovák aj za služby, ktoré si nedostal

Veď tak to bohužiaľ ešte chodí. Slnko pálilo a bolo dusno. Bolo neskoršie popoludnie a deti sa chceli kúpať. Vzali sme ich teda na najbližšie kúpalisko. Najbližšie? Veru najbližšie, bolo to cca 7 kilometrov juhovýchodne.

Vravím 7 kilometrov, nie je to ďaleko, zvlášť keď túto vzdialenosť a smer podstupujem denne, ale v tomto prípade sa mi zdalo akoby sme prešli geograficky veľký kus cesty. Na jednej strane cesty slnko pálilo a na strane druhej bolo schované za mrakmi. Vravíme si, nevadí, aspoň nebude páliť.

V pokladni sme unavenej tete zaplatili za vstup a vošli sme do areálu kúpaliska. Deti už poskakovali a tešili sa ako sa budú vo vode čľapotať, no na naše prekvapenie sme hneď pri prvom bazéne zaregistrovali ako plavčík vyháňa všetkých z vody. Než sme si našli miesto na rozloženie deky, hladina na všetkých bazénoch bola pokojná. V diaľke za kopcom sa sem tam zablyslo. Aha, tak preto. Počkáme.

Po pol hodine čakania a trpezlivých odpovedí deťom, prečo sa nemôže ísť do bazénu aj deti uznali, že nemá význam takto zabíjať víkendový deň, pretože to nevyzeralo vôbec tak, že by mali plavčíci kúpanie povoliť. Odišli sme.

Lenže čo so vstupným? Veď sme predsa nič z ponúknutých služieb nevyužili? Prišli sme teda do pokladne pýtať nazad peniažky za vstupné. Ale bohužiaľ. Teta pokladníčka sa ohradzovala tým, že ona nemá kompetenciu vrátiť peniaze. „Prosím?“ A kto tu môže stornovať v pokladni platbu keď nie pokladníčka? Vraj prevádzkarka.

Nuž dali sme si zavolať prevádzkarku, načo sme dostali odpoveď, že prevádzkarka tam nie je, ale že jej zavolá. Telefón vraj nedvíhala. Veľmi som jej neveril, no vtom sa objavil pán s hadicou a iným náradím v ruke, ktorý vehementne vchádzal do prestoru pokladne.
„Vy ste prevádzkar?“ – a dostal som kladnú odpoveď.
Povedal som mu slušne čo je vo veci. Vrátiť peniaze nám však nechcel. Kto potom? Dostali sme doporučenie, že sa máme vrátiť na kúpalisko, že nás tam pustí? Načo? K bazénom so zákazom kúpať sa?

„Máme tu vôbec právo pýtať nazad peniaze?“ – začal som v duchu uvažovať. Stále som však bol presvedčený, že áno. Čo by na toto povedala pani RNDr. Marta Černá z Fóra spotrebiteľov by ma celkom zaujímalo.

Urobili sme niekde chybu? Podľa mňa nás mali na to upozorniť, ale pokladníčka sa vyhovárala, že ona odtiaľ na oblohu nevidí a že nevedela, že plavčíci vyhadzujú ľudí z bazénov. Žeby chýbala komunikácia a synchronizácia medzi personálom, alebo tu ide zase len o prachy? Keby som toto vedel, tak sa pred pokladňou otočím a idem nazad. Bolo by to isto serióznejšie.

Nakoniec uznali a peniaze vrátili. Žeby svedomie? Keby sa však z neochoty dalo stavať, tak tu máme novú výškovú budovu postavenú v rekordnom čase!

Než sme celkom odišli, dve dievčatá, ešte s mokrými vlasami sa medzi sebou bavili: „Videla si? Hentým vrátili vstupné, poď ideme aj my skúsiť…“ a k tomuto už naozaj nemám čo dodať.