Zastav sa krok môj, zastav svoj švih,
z nástenných hodín čuť z rýchlosti vzdych.
V batôžku plány a na pleciach tiaž
tak nebuď slepý, čo máš si váž.
Predo mnou močiar, ja valím sa ním
a čísi hlas, som za dobré s ním,
hluchý a nemý je, zapriaham koč,
vraj cesta je smrtná, tak zlez z neho, skoč!

Človek je hlúpy tvor a tvor je slepý, keď
živí sa hriechom a zasieva jed.
Prehnaný ideál, aj keď prstov je päť,
zaiskrí, podpáli a už nemôže späť.

Kočiš sa usmieva, tiež človek, čo preč
uteká za cieľom, o ktorom je reč.
Láka ho, trápi sa, tiež musí bdieť
a ty musíš sám vedieť, čo môžeš chcieť.
Zatiahnem brzdu, bo hlas mojich explicít,
do duše šepkal mi už toľko krát cit.
Rozfúkam plameň a zahasím smäd,
s rukami v batôžku mám na dlaniach med.