„…a čo ste robili v škole cez prestávky, keď neboli mobily?“ Nemôžem povedať, že táto otázka ma zaskočila, ale zamyslieť som sa musel.

A tak som sa zamyslel. Nesmej sa, ja viem, že to bolí. Okrem ohadzovania sa špongiou alebo mliekovými sáčkami, ktoré sme fasovali na desiatu a samozrejme aj iných vylomením sme hrali céčka.

Vieš si predstaviť ten pohľad, keď dnešnému dieťaťu povieš, že sme hrali céčka? Alebo guličky na dvore na veľkej prestávke? Tie guličky si aspoň v momente vedia predstaviť – také tie moderné, farebné a z dnešného sveta, aj keď tie naše boli hlinené, ale céčka? V danom momente takmer žiadna okamžitá asociácia. Iba dva zvedavé otázniky. V každom oku jeden.

V podstate išlo o kus umelej hmoty v tvare C, ktoré sa v rôznych farbách spájali do dlhých reťazí a tie sa potom vešali čoby prechodový záves medzi zárubne. Ja viem, dnes už zvláštna predstava. V niektorých domácnostiach však takýto céčkový záves ešte prežíva (ešteže píšem s dĺžňami a mäkčeňmi – to by inak ako vyzeralo – ceckovy zaves?).

A zbierali sme ich poctivo. Hrali sme s nimi a o ne, bartrovalo sa, ba dokonca aj bitky boli. Dnes leda tak nejaká appka v mobile, ktorá by dnešné deti zaujala a nie trieskať céčka o stenu. Ale predstav si, ešte stále sa dajú aj dnes kúpiť.

No potom to prišlo. Rodičia nám kúpili neskutočné množstvo céčok, paragrafov, háčok, farebných, transparentných, fosforových…. a bolo po zábave. Zrazu sme mali prebytok a už bolo po význame hráčskych partií. Keď máš veľa, nevieš, čo s tým. Leda tak naozaj len ten záves vyskladať.

„A kde sú tie céčka teraz?“ – nuž ťažko povedať. Akosi sublimovali.
Možno na povale ešte niečo nájdem. Idem sa teda pozrieť…