Prázdno. Všade to žije, len v tvojom okolí je šedé prázdno. Nie je to tým, že by si prežil nejakú traumu a nie je to ani tým, že by si to prázdno sám chcel vidieť. Nechceš. Ale, žaľ, je tam. Ani diera to nie je. „Díra by byla něco, ale tam nebylo nic!“

Žiadna aktivita. Nič. Len dych, čo aj tak akosi automaticky funguje. Džavot detí je odrazu nezaujímavý a slová, ktoré majú utešiť znejú tak…. tak zbytočne. Čo sa deje? Kam sa podel záujem? Radosť? Slzy šťastia?

Vidíš všetko, čo ťa obklopuje a žiarivým leskom osvetľuje, no ty to stále vnímaš ako tmu. Prečo? To ti naozaj nezáleží ani na sebe? Na svojich najbližších? Na …. Nie? Ja viem, že záleží a viem, že len nemáš silu to dať najavo. A viem, že tento tvoj stav zase prejde. Za čas a aspoň na čas. Na neidentifikovateľný čas, kedy budeš zase sám sebou. Viem, že necítiš ani tú bolesť, ktorá nám zviera srdcia pri pohľade na torzo, ktoré v tejto chvíli z teba ostalo. A viem aj to, že vieš, kto si a ako sa z toho dostať. Ale kde na to zobrať silu, keď nie je ani záujem, tobôž nie viera, že bude lepšie?

Korienky fialok ešte nie sú pre teba, ver mi. Sám vieš, že tu máš ešte veľa práce, ktorú treba dokončiť. Aj keď ju nikto neocení, ako vravievaš. Že už si vyčerpaný dávať a nedostávať? Je pravda, že nie sme na baterky, ale máme v sebe akési perpetum mobile, ktoré pumpuje krv do každého kúska tvojho tela. Aby nebolo fialové ako tie fialky. A to je omnoho viac ako baterky. Uvedomuješ si to vôbec?

Dnes prší, ale zajtra nám zase môže svietiť náš Oskar. Uvedomuješ si to? To je ten, čo z nás robí každé leto snedých. Pamatáš?

– „Hmm“ – zmohol sa na slovo.

Stojte prosím Vás pri ňom. Pri človeku, ktorý trpí depresiou. Sám je zmätený. Je ťažké si to predstaviť, je ťažké s ním žiť a ešte ťažšie ho z toho dostať. Ja to viem.
Žiaľ, už som tam bol.