„Som nechápavý blbec, jasné, nič nechápem a na veci okolo nás sa pozerám divne a vôbec neviem, čo sa Ti deje v hlave!“ – vytočený do nepríčetna jej zakričal, keď za sebou zabuchol dvere domu.

Vonku si roztrasenou rukou zapálil cigaretu a dúfal, že hneď prvý šluk mu prinesie úľavu. No nepriniesol. Ba i po druhej cigarete za sebou sa mu ešte triasol žalúdok. „Toto je neskutočné! To je sen, štipni ma, nech sa už zobudím…“

Ťah po ťahu, s pohľadom do nepríčetna, sa retrospektívne vracal k časom, keď takéto napätie u neho ešte nejestvovalo. Všetko bolo vtedy v poriadku, budúcnosť bola celkom svetlá a jasne pozitívna. Dnes má však na tvári vrásky bolesti a jeho chlpy na hrudi sú odrazu celkom biele ako sneh. I vlasy za týmto sfarbením už nezaostávajú.

Medzi šlukmi sedel celkom nehybne, keď tu mu priletel vrabec takmer k nohám a skackavým pohybom ďobal zo zeme omrvinky, ktoré tam isto popadali ešte včera, keď jedol pokojne na terase mastný chlieb s cibuľou.
„Mať tak krídla“ – pomyslel si, „Sral by som z výšky na celý svet a možno by som tie vrabčie problémy zvládol bravúrnejšie ako toto. Kto vie?“

Skôr, než stihol priložiť cigaretu k ústam a potaihnuť, vrabec vyplašene odletel.

Kúdoľ smradľavého dymu sa mu znova votrel do vlasov, dobre ich zasmradil a odletel preč, ako ten nevinný vrabec. Prsty, v ktorých držal cigaretu mu nechutne napáchli a dobre vedel, že toto z nich len tak rýchlo neumyje.

„Mal by som už prestať!“ – vynadal si znova. Dofajčil, típol ten zbytok klinca do rakvy a postavil sa….

Nádych, výdych, utrieť slzu, pár ešte roztrasených krokov a vstúpiť…

„Prepáč“ – ozvalo sa prekvapivo z kuchyne kým ešte stál na prahu.

Vzápätí si uvedomil, že jeho žalúdok sa tým pádom konečne prestal triasť.