…povedal mi Rasťo, keď sme stáli na parkovisku. Bol mojím spolužiakom zo základnej školy. Bývame v rovnakej švtrti, kde občas zabehneme na „jedno“ a tak ma vôbec neprekvapil jeho výzor, či jeho šediny, na ktoré som bol už zvyknutý, na rozdiel od toho, čo ma čakalo vo vnútri…

Boli sme iní, boli sme mladí, boli sme ešte deti bez akýchkoľvek záväzkov, kvitli sme kvetmi začínajúcich tínejdžrov. Lenže odvtedy prešlo celých 24 rokov.

Nie školský poriadok, či povinnosti žiakov nás dali teraz dohromady, ale aktivita tých, ktorým na tomto stretnutí záležalo natoľko, že podstúpili všetky tie pátračky telefónnych čísiel, bydlísk, zamestnaní a ktovie kde všade sme boli hľadaní, aby sme sa tu dnes takto stretli. Ak si takéto niečo niekedy organizoval, vieš o čom hovorím. Ja môžem len chápať a ceniť si túto iniciatívu.

Típli sme dofajčenú cigaretu a s nádychom sme sa vybrali dovnútra. Tam sa to už postupne zbieralo. V podstate cudzí ľudia, ale predsa máme a budeme mať vždy niečo spoločné – časy zo školských lavíc, keď sme chceli s veľkým entuziazmom urobiť dieru do sveta.

Ak ale spraviť dieru do sveta znamená mať záväzky a zodpovednosť, ako tomu je dnes, tak tá diera je veru naozaj veľká. Lenže keby sme boli bývali vedeli, že táto „diera“ bude takto vyzerať, isto by sme chceli byť večnými študentíkmi základnej školy. Vidím to predsa na svojich deťoch, majú krásny život bez akýchkoľvek starostí. Ja viem, majú tie svoje, no práve. Ale máme jednu výhodu oproti nim – vieme ich pochopiť, teda sa aspoň snažíme aj napriek tomu, že oni nás nechápu. Možno časom.

Už nie, súdružka učiteľka, ale pani učiteľka. Neviem ako to tá naša triedna učiteľka robí, keď ešte dnes nám ide príkladom ako by mal človek po rokoch dobre vyzerať. To bol snáď jediný človek, ktorý vyzeral tak ako vtedy. A to už je pár rokov v dôchodku. A ver, že ten prirodzený rešpekt, ktorým oplývala i tu, nám nebol cudzí. Ba naopak, dnes sme si ho vážili mnoho viac ako vtedy.

Žiaľ, nie všetkým sa podarilo prísť. Rozliezli sme sa do sveta, takže rozhodne to už nie je tých päť, či desať minút, ktoré sme trávili denno denne na ceste do školy. Avšak tí, čo mohli, prišli. A tí, čo nemohli, mali na to svoje dôvody. Smutné však je i to, že niektorí už neprídu nikam, nie sú už žiaľ medzi nami a preto sme si ich spomienku hneď úvodom uctili minútou ticha. Česť Vašej pamiatke, bývalí spolužiaci.
No jeden malý zázrak sa predsa podaril vďaka tajnostkárke Alenke – mimochodom organizátorky stretávky.  Prišiel totiž spolužiak, ktorého sme všetci, vďaka, istej internetovej stránke o spolužiakoch, považovali za mŕtveho. On si však tie naše prekvapené tváre vcelku užíval.

Nikto z nás si nevedel predstaviť kam ho na jeho ceste zavedie osud. Nikto z nás. Nebolo ani myšlienky na túto chvíľu, mali sme všetko ešte len pred sebou. Sediac za stolom sme potichu pozorovali jeden druhého a tak, akoby sme sa neboli poznali, sme jeden po druhom vstávali a popisovali svoj život od onoho času, keď sme o sebe takmer všetko vedeli. Veď nebolo toho vtedy naozaj veľa. Boli sme predsa deti.

Jedno dieťa, dve deti, tri…. rozvody,  ale i šťastné manželstvá, ba aj slobodní sa ešte našli. Vdova, choroby radosti a strasti…. veď sme mali na to celý večer, ba potiahli sme podaktorí až do samého rána. No nakoniec sme boli zase deti, ako v škole cez prestávky, keď sme mali na seba čas, keď sme robili kraviny. Dnes už dospelácke kraviny, ale o tých možno o ďalších dvadsať rokov, možno na ďaľšej stretávake a pri iných, možno vylepšených a možno nie až tak šťastných príbehoch.

Som ale rád, že som Vás videl a mohol sa vrátiť v čase, milí spolužiaci a spolužiačky zo základnej školy.
A vôbec nevadí, že nám blednú vlasy, chabnú svaly, či si tajne pred zrkladlom počítame pred spaním stále nové a nové vrásky.
Sme to stále MY, tak nech sa Vám darí.