„Gastro-trauma“ z jedálne?

„Prečo neješ?“ – pýtam sa svojho syna, ktorý sa len vykrúca na stoličke za stolom namiesto toho aby sa pustil do teplého obeda, no dostávam odpoveď len vo forme sklopených očí niekam pod stôl a odutých líčok. Už nemá význam naliehať, lebo viem o čo ide. Veď ho predsa poznám. Oproti nemu zase jeho sestra rozdeľuje detskú porciu na tanieri na dva tábory, ten, čo je dobrý a všetkých jeho bojovníkov s ruksakmi plnými vitamínov má rada a ten, čo by jej hádam ublížil, ťažkí mäsití smraďoši. Pritom tajne dúfa, že si túto jej aktivitu nevšimnem. No má to význam riešiť?

Doma svoje deti vidím ako jedia a čo jedia, pretože im varím, ale ako je to s nimi v školskej jedálni? Niekedy by som si ich rád pozrel. Celkom nebadane, ako duch… aby som im vedel odpovedať na ich nevyslovené otázky typu „to čo je na tom tanieri?“…

Dnes už viem, že veľa detí hodnotí to, čo má zjesť najmä podľa výzoru a podľa toho, čo poznajú a majú na svojich jazýčkoch dôkladne overené.

Keď som ešte v oných časoch pôsobil ako pioniersky vedúci v rôznych táboroch, mal som veľa možností pozorovať postoj detí k naservírovanej strave. No jeden zážitok mi utkvel v pamäti snáď naveky.

Detí bolo v tábore pomerne dosť a ja sám som mal bez pomocného inštruktora po desať detí z každého pohlavia vo svojom oddieli. Všeobecne platilo pravidlo, že všetko treba zjesť a sama vedúca tábora, pri okienkach kontrolovala úbytok jedál na tanieroch detí. Aj keď som s tým nesúhlasil, musel som to akceptovať, však áno…

Mali sme vtedy na večeru rizoto. Všetky deti za stolom ako tak niečo pojedli, len jedno dievčatko sa toho ani nedotklo. Pristúpil som k nej a milo som sa jej opýtal, že prečo nepapá. V rámci všeobecných pravidiel som sa teda pokúsil aspoň jeden krát posúriť to „chúďa“ k jedeniu. No odpovede sa mi nedostávalo rovnako ako teraz od môjho syna. Namiesto odpovede ma poťahalo vedľasediace dievčatko za rukáv, že mi chce niečo pošepkať. Sklonil som sa teda a dozvedel som sa, že ona neje preto, lebo má v tom tanieri nagrcané. Ani som si to nevšimol a samozrejme sám som jej išiel odovzdať nedotknutý tanier, aby som za ňu prešiel predokienkovou kontrolou hlavnej vedúcej. Ktovie, čo sa jej vtedy prehnalo hlavou? Čo jej pripomenulo to rizoto, keď sám som nebol schopný všimnúť si tú rozdielnu farebnosť? Vlastne som bol rád, že z ostatných tanierov aspoň trochu ubudlo a nie pribudlo ako v tomto prípade. Verte, že deti jesť odvtedy nenútim.

Opýtal som sa ľudí vo svojom okolí ako to bolo vlastne s nimi, keď boli malí.

„Nuž ja som neznášal plnenú papriku. Z duše som ju nenávidel.“ – dostal som odpoveď, pri ktorej som zbadal na susedovej tvári výraz niečoho, ako keby som mu ju práve naservíroval. Samozrejme v čase späť.
„Ale nikto ma ju v jedálni nenútil jesť, takže sa dá povedať, že žiadnu traumu nemám. Dnes ju už normálne jem a ten zlom bol zaujímavý.“ – už teraz som sa tešil, čo mi povie.
„Mama pripravila na obed plnenú papriku, aj keď vedela, že som ju nenávidel. Samozrejme som sa jej ani nedotkol a otec ma vyhodil od stola.“ – spomínal.
„Lenže tá porcia ma počkala na večeru a celý scenár sa zopakoval. Nejedol som a zase ma otec od stola vyhodil. Znova ma porcia počkala a keďže hlad bol už riadne veľký, musel som to zjesť. A kupodivu chutilo.“

Nielen zo školskej jedálne môže vzniknúť odpor ku konkrétnemu jedlu. Práve tohoto suseda spolužiak nenávidel kôpor, jeho vôňu i jeho chuť. A dôvod bol prostý. V jeden deň mama pozbierala zo záhrady všetok kôpor a keďže ho nebolo kde sušiť , rozvešala ho v jeho izbe. A bum, od rána akoby uťalo. Neskutočný odpor!

„Neznášal som pľúcka na smotane.“ – napísal mi do mailu druhý sused, „no v jedálni ma nejak zvlášť do ničoho nenútili, takže som to vôbec nedojedal.“ – pokračoval. Traumu však z toho nemal, ale možno mal sťastie, pretože mi napísal, že, citujem „Od čias ZDŠ som to jedlo už nevidel“. Ktovie ako by sa asi tváril, keby som mu to naservíroval dnes?

„Naj top v mojom školskom jedálničku bol kapustný list.“ – napísala mi zase suseda.
„Na strednej som bývala na intráku a mali sme tam jednu „vychošku“, strašnú bacharku, ktorej si musel vždy doniesť ukázať tanier so zjedenou večerou. Môj plán mal jednu úžasnú východziu pozíciu…
Bývala som na zmiešanom intráku, 5 škôl dokopy, ale veľa dievčat nás tam nebolo. Boli tam aj športovci gymnazisti, takže keď bol blivajz na večeru dohodla som sa vždy s nejakým nenásytným tvorom a išla som s ním na večeru. O takých na intráku nebolo núdza, športovci papali ako kobylky, tým to bolo doslovne jedno“ – a ja som si toto vedel dokonale predstaviť, keďže tým nenásytným tvorom bývam dnes aj ja.

Aký z toho plynie záver? Netuším, ale urobte si každý sám. Ja len viem, že to lečo, ktoré mi bolo v detstve podávané a v ktorom sa vždy tvrdé a pokrútené rajčinové šupky veľmi hádali s mojimi reflexmi napínania, si už robím sám a bez šupiek.