„Čakanie na Godota.“

Šestnásty august. Cez telefón si u pána Tejka objednávam jeho službu, ktorú mi ponúka z mojej obrazovky. Vraj sa môžem cez neho pripojiť do sveta – „rýchly Svetaspoj“. Mal by som to vraj stihnúť veď mi to ponúka v letnej akcii. Veď ako píše ak využijem túto jeho jedinečnú príležitosť a nainštalujem si rýchly Svetaspoj prostredníctvom jeho samoinštalačného balíčka, tak do piatich dní mi to vie za ideálnych technických podmienok dodať. Skúsim si teda kúpiť aj jeho psa Majga. To nie je veru hocijaký pes, môžem si ho zastaviť kedy chcem a neskôr sa k nemu vrátiť. No povedzte, dokáže toto Váš pes?

Mladá pani v telefóne (asi nejaká jeho rodina, po vzťahoch som nepátral , iba viem, že operuje), mi oznámila, že pes Majgo v našej lokalite nemôže žiť, nuž čo, dáme si len ten rýchly Svetaspoj a ríšu obrázkov poriešime časom. Spravili sme teda objednávku a keď som položil telefón, pomädlil som si ruky, že aké je to ľahké a rýchle.
„Tohoto pána ja poznám, už som mal od neho jedného, menšieho psa, o jeho kredibilite som nemal pochýb, lenže to som ešte nevedel, že moja naivita v tento moment nemala hraníc.“

Zistil som, že pred domom mám roztrhnutý telefónny kábel, cez ktorý mi ten Svetaspoj príde niekto z jeho rodiny urobiť, no bolo mi jasné, že toto mi ujo neuzná za ideálne technické podmienky a teda s dodávkou do piatich dní sa môžem rozlúčiť. Ale čože, tak si počkám pár dní naviac, no nie? Veď čakať sme sa už dávno naučili aj inde.

A je tu september. Prišlo veľké auto pozrieť sa na preseknuté káble. Ten pán z auta to bohužiaľ nevie opraviť, ale že povie kamošovi, ktorý je na tom technicky lepšie, aby to prišiel opraviť.
„Super, tak som sa ja potešil, že sa konečne niečo začalo diať. „
Toto som ale netušil, že mi zaparkovali moju objednávku na 22 dní.

A ostalo ticho.

Ešte stále je September. Nedá mi to, našiel som akýsi formulár, tak som ho vyplnil, aby jednoducho vedeli, že keď pes Majgo bude môcť u nás žiť, rád sa oňho postarám.

Dvadsiateho septembra večer mi volá ujo, čo operuje (fíha aká veľká to rodina). Podľa jeho slov vraj pes Majgo môže už u nás žiť. Tak som sa potešil, že som ho hneď objednal.
„Asi si niekto z Tejkovej rodiny prečítal môj formulár a preto mi volali. Super, takže bude všetko.“

A znovu to ticho. Tak čakám a čakám…

I začal október. Domov mi prišiel akýsi papier, že keď podpíšem budem môcť ísť na ten Svetaspoj. Ako hľadám, tak hľadám, ale toho psa na tom papieri nevidím. Iný pán z Tejkovej rodiny mi však zase oznámil, že bohužiaľ, ale Majgo u nás nemôže žiť, lebo tam má slabý signál. Čože? Signál? Možno je to pes na baterky, ktovie, keď ho môžem zastavovať a znovu púšťať… No tak som to podpísal bez Majga, na ktorého som sa už celkom tešil.
„Škoda, že o tom, či pes Majgo definitívne môže alebo nemôže u nás žiť, ma nik z Tejkovej rodiny neinformoval. Teda pardon, informoval, ale až keď som mu volal.“

Je pätnásteho októbra. Volá mi cudzí človek. Možno bol tiež z Tejkovej rodiny, lebo povedal, že na našej ulici opravujú káble, či môžu aj u nás. No povedzte mu, že nie, keď na to čakáte dva mesiace. Vŕŕ. Večer som prišiel z práce domov a hľa, roztrhnuté káble tam už neboli. Nuž ako dobre, teraz sa všetko urýchli, lebo technické podmienky sa predsa zidealizovali.
„Ach jo. Zase som bol riadne naivný.“

Pätnásteho bolo už včera a ja som si všimol, že mi pohár začal pretekať, zahájil som teda boj. Mojimi niekoľkonásobnými telefonátmi denne počas celého týždňa som sám sebe viedol prvú líniu útoku a obrany zároveň. Prečo niekoľkonásobnými denne? Pretože sú „rýchly“, nechcel som aby mi ušla akákoľvek informácia, ktorá by ma priviedla k víťazstvu, či rozhodnutiu k ústupu. Priznám sa aj o ústupe som vážne premýšľal. Pán Tejko aj s jeho psom by ma už vôbec nezaujímal. Lenže Tento pán bol jediný, od ktorého som mohol kúpiť Svetaspoj, preto som ostal na fronte rozhodnutý bojovať do konca.
„URÁÁÁ!!!“

Koniec októbra a ja som vytočený ako kliešť? Je to možné, to vôbec nič nevydržím? Pán Tejko mi poslal faktúru na niečo, čo som už dávno bol zrušil. Rotácie sa mi zrýchlili. Ale dobre bolo. Pri jej reklamovaní som bol osobne prítomný a na záverečnú otázku ako sa má môj Svetaspoj som dostal veľmi pozitívnu odpoveď. Bola v poslednom štádiu pre samotným dodaním. HURÁ.
„Mimohodom tú reklamáciu mi pán Tejkom uznal. Česť a sláva pre neho. S pocitom blížiaceho sa víťazstva jeho u mňa upadajúca kredibilita začala znovu rásť.“

Ááááá, máme tu druhý november.
Ako ten čas letí. Ktosi mi zvoní, počkaj chvíľku, musím otovriť.

Mno, už som tu. Akýsi cudzí pán mi natiahol telefónny kábel… predstavte si, … až do obývačky. Pekne to odsýpa, čo? Bohužiaľ mi tam spravil iba živý kábel (vraj bol doteraz mŕtvy… ale nič tu nesmrdelo), na takú krabičku, cez ktorú to naozaj pôjde, si budem musieť počkať. Vraj do troch dní by som ju mal dostať domov nejakou kuraciou, či akou službou. No to je mi novinka.
Svetaspoj som teda doma mal i nemal. Nevedel som sa tam ale dostať.

Prešli tri dni a tri noci… volal som, pýtal sa, no ale do týždňa som tú krabičku dostal. To je rýchlosť, čo?

V návode to písalo takto a takto, tak som ich poslúchol, ale…

Ajááj, veď nemám meno a ani to tajné slovo. Nuž budem musieť asi počkať, pretože tá, čo operuje, mi to neprezradila. Lenže pán Tejko mi pridelil uja, čo sa o mňa stará a ten mi ich prezradil. Trvalo to dva dni, než sa mi podarilo s ním prehodiť pár slov. To je rýchlosť, čo?

Uff, takže máme ôsmeho novembra. Slnko už dávno zapadlo a ja…. predstav si, mám Svetaspoj doma. Som tam, priatelia, ani tomu neverím. Na tento pocit som čakal iba 84 dní? A zase tá rýchlosť, čo?

Domov mi prišiel akýsi papier. Aha, ale veď toto som už podpisoval? Fíha, to treba dva krát? No to som veru nevedel. Ale choď, fakt ten prvý neplatil? Zrušili ho? A kto? Ono logiku to má, len som sa musel správne opýtať. Keby som sa náhodou na prvom papieri v podpise pomýlil, tak som si to tu mohol opraviť.

Nuž overil som si pravosť papieru a skutočne som to mal podpísať. Aj som sa posťažoval, či je normálne, že takto dlho im to trvá bežne. Vraj môžem napísať reklamáciu a vložiť ju do odpovednej obálky spolu s podpísanými zmluvami. A to som asi robiť nemal. Čo asi, určite som to nemal, ale šestnásteho novembra som to už poslal. Čo už?

Máme po silvestri, píše sa teda nový rok. Pán Tejko mi však na moju reklamáciu neodpovedal. Veď 30 dní už dávno prešlo, čo sa mi vyjadriť veru mali. Asi mal dovolenku. Volal som teda na stále to isté číslo znovu a niekoľko krát, dokonca som bol osobne v jednom z jeho domov, tam mi konečne prepísali snáď poslednú službu zo starej na novú adresu, ktorej žiadosť sa im samozrejme akýmsi omylom podarilo stratiť. Mám teda o informáciu naviac. Bohužiaľ nie konečnú. Moju reklamáciu vôbec nemajú, ale zdá sa, že danú obálku s mojím podpisom na zmluve áno, pretože podpísanú časť mi pošlú. Vraj znovu. Zvláštne to v tom Tejkovom kráľovstve ako sa dá ľahko veci patrošiť. Poslal som teda moju reklamáciu znovu a čakal som.

Ale znova ma z kráľovstva prekvapili. Je polovica Januára roku pána 2008 a ani nie týždeň po tom, čo som poslal reklamácu nanovo mi sám pán Tejko poslal list o tom ako sa mi ospravedlňuje a že mi odpúšťa dva mesiace paušálnych poplatkov. No povedzte, nie je to pekné od neho?
Konečne je teda všetko tak ako má byť. Len neviem, kto je teraz víťaz. Ja či pán Tejko?