…na pančuche očko, opretá v prievane o prostú stenu metra hľadela priamo do mojich očí. V tom dave si našla práve mňa… A ja som bol v rozpakoch. Vôbec som netušil, čo sa jej v tej chvíli naháňalo hlavou, ale vyzerala spokojne. Taká vyrovnaná so všetkým. Opätoval som jej pohľad a čakal som, čo bude.

Metro zostúpila po schodoch až ku mne. Podchvíľou som meravel a zase sa staval na vlastné. So svojiimi dlhými havraními vlasmi bola krásna a ja som neveril, že mieri len a len ku mne. Možno som si to iba namýšľal, ale ona sa skutočne blížila mojím smerom. Už bola celkom blízko keď som si uvedomil, že sa vôbec, ale vôbec neviem pohnúť…

V tej chvíli vo mne dopredali všetky lístky do môjho vlastného kina, ktoré počalo vysielať film s jednoduchým názvom „Časti môjho života“. Diváci ostávali v nemom úžase a predklonení aby stihli absorbovať všetko ponúkané. Film sa premietal veľkou rýchlosťou, avšak podstatné som rozpoznával veľmi dobre. Bolo mi odrazu chladno, ale nemal som čas proti tomu nič urobiť. Ani len kúsok voľného miesta pre jedinú myšlienku ako sa zohriať neostávalo. Bol som zaplnený obsahom filmu aj s titulkami v úvode. Tie na konci mali už už prísť, ale….

Nechcel som ich vidieť, obával som sa, že by som si tam prečítal svoje meno v hlavnej úlohe. Navyše tam hrali aj moje krásne detičky. Boli maličké a ja som im podával svoju ruku. Oni totiž tie svoje malinké rúčky naťahovali ku mne a v očiach mali na krajíčku slzy.

Tu sa film sa pretrhol. Diváci odchádzajú nespokojní a ja viem prečo. Sľúbil som deťom, že s nimi ostanem. Ešte niet čo premietať, nie je ostatný scenár.

Kto si, žena z metra? Už nie si krásna a už vôbec nevyzeráš spokojná ako keď si sa ku mne blížila. Myslela si si, že je môj čas? Nemôžem Ťa uspokojiť svojou odpoveďou! Veď si mi ani nepoložila otázku!

Tak som jej hrdo povedal „Nie“… Ešte nie!!!

A odrazu ma niečo silne zahrialo pri srdci.