Sme ako súsošie stojace na pol ceste medzi Bratislavou, Kysucami a Austráliou. Presne tak! Sám neviem kde to vlastne je a či toto súsošie vôbec stojí. No keď oči zatvorím, vidím ho v plnej kráse. Tí dvaja tam k sebe jednoducho patria.

Chystala sa na cestu do Austrálie a len tak, akoby náhodou predávala pražené oriešky. Medzistanica pred veľkou cestou. Možno jej chýbalo ešte pár korún na cestu.

Stál som v rade a tajne som ju okukoval. Skôr než som sa stal prvým zákazníkom v posúvajúcom sa rade, jej tvár sa mi zaborila do srdca a hneď som vedel, že je to ona. V jej očiach sa zrkadlila neha a porozumenie a jej zovňajšok akoby pasoval do mojej rokmi zaprášenej virtuálnej šablóny o láske a predstave úžasného života, o ktorej som ani netušil, že ju mám. Bola akoby ju sama navrhla. Jediný originál, jediná na svete. Šikovne naberala oriešky do papierových vrecúšok a ešte šikovnejšie a s úsmevom účtovala. A tie jej ladné pohyby… ani nehovoriac.

Oči sa nám stretli celkom náhodou. Obaja sme v tej chvíli ostali ako zmeravení, akoby sme konečne našli niečo, čo sme veľmi dlho hľadali. Okolnosti však nedovolili dlhší očný kontakt a tak som poslušne čakal, kým budem vyslovovať tie magické názvy orieškov, aby som ich mohol náhodným dotknutím jej ruky prevziať – taký bol môj plán. Lenže to, čo sa stalo, ma šokovalo a veľmi príjemne prekvapilo. Priam som ostal zmätený, ale potešený. Obzor sa odrazu otvoril.

„Vezmeš si ma?“ – povedala šepotom namiesto nahlas „Čo dáme?“ Povedala to s nádherným úsmevom a priamym pohľadom do očí. Z tých iskier, ktoré z nej lietali som totálne zahorel a na chvíľu celkom stratil reč. No po chvíli som namiesto „20dkg kešu“ povedal „Áno a veľmi rád.“

Tie kešu chutili fantasticky. Jedol som ich pomaly a zámerne veľmi dlho. Ostal som stáť len kúsok od stánku, aby som na ňu dobre videl. Nechcel som si nechať ujsť tak vzácny okamih. Hltal som ju očami, nemohol som sa na ňu vynadívať.
Už som pochopil, že ona je tým článkom v mojom živote, ktorý ma spraví naozaj šťastným – tieto slová sa mi rozpínali v duši, kým som chrúmal jej oriešky.

Stánok odrazu zmizol. I ľudia okolo. Ostali sme sami. Bez slova sme sa k sebe pritúlili a vdychovali vôňu toho druhého. Mal som pocit, akoby sme vzlietli. Nič navôkol nás už nezaujímalo. Boli sme tu i ba my. „Musím ísť na letisko, lietadlo ma čaká“ – mi napokon celá rozstrasená zašepkala do tváre. A akoby čarovným prútikom, akoby mi ju niekto odrazu vytrhol, zmizla z objatia.

Netušil som, kde je tu letisko a tak som sa vypytoval. Nerozumeli mi, akoby vraveli celkom inou rečou, no nasmerovali ma. Ale nebolo to letisko. Bol to prístav. Vysoké vlny zaplavovali znova a znova každé mólo akoby z neho zmývali stopy pasažierov. A vtom som za ustupujúcou mlhou zbadal ako sa hydroplán odliepa od hladiny a s veľkým rachotom mizne v mrakoch na oblohe. Tušiac, že ju vezie na palube.

Nestihol som to. Ostali mi len oči pre plač. Dlho som ešte pozeral na vlny, ktoré sa ukľudňovali tak pomaly, ako moja roztrhaná duša, ktorú som si na mieste zašíval. Na jednom móle som si všimol vyplavený sáčok, ktorý akoby vlny naschvál ignorovali. Spoznal som v ňom môj sáčok od kešu orieškov. Až sa mi spod jazyka obvajila ich chuť v ústach. Zodvihol som ho a zvedavo otvoril. Bolo tam ešte zopár orieškov a celkom malý lístoček, na ktorom stálo: „Volám sa Sára a som z Kysúc. Vrátim sa!“  A za týmito slovami bolo nakreslené veľké srdce prepichnuté šípom Cupida. Zatvoril som oči a s nádychom a veľkou nádejou som si pritisol lístok k hrudi.

Keď som otvoril oči, mlha, vlny, móla i oriešky boli preč. Uvedomil som si, že vidím vlastnú izbu vo svitaní a na hodinkách sa na mňa rehotal čas a ukazoval mi ako veľmi som dnes do práce zaspal. Za ten sen to predsa stálo.