Raz mi jeden Anjel podsunul do pozornosti článok s názvom „O mostu stavěném jen z jedné strany“.  Po jeho prečítaní som ostal v zamyslení ešte dlhú dobu. Veľmi sa mi ale páčila myšlienka, ktorú si teraz dovolím zacitovať. Táto silná myšlienka popisuje ako postaviť vzťah tak, aby sa neprepadol do priepasti pod ním:

„Most se nikdy nestaví z jedné strany. Most se staví tak, že se na obou stranách vybudují základy. Dostatečně silné na to, aby unesly společnou stavbu. Poté se na oba pilíře přistavují mostní díly, až se obě strany nad propastí sejdou a propojí.“

Konečně teda viem, čo táto metafora znamená. Ono to vlastne ani nie je metafora, ono je to vlastne úplná pravda. Prečo som ju doposiaľ nepoznal?

Normálne je, keď človek zarastá na rôznych miestach tela. S tým sme sa už akosi chtiac, či nechtiac zmierili, no keď nám zarastá cesta, ktorou sme sa dali a o ktorú sa svojimi rozhodnutiami dôverčivo opierame, to asi nie je dobré a rozhodne sa s tým zmieriť nehodláme. Tak čo potom ďalej?

A práve v tomto momente sa často vraciame myšlienkami niekam do minulosti, odkiaľ si myslíme, že fúka ten hnusne studený vietor. Kde sa vôbec zjavil? Hľadáme chybu v sebe i v druhých, no nijako nám to nepomáha, aby sme boli šťastnejšími. Cesta nám naďalej zarastá a každú chvíľu očakávame, že ten most, o ktorom si myslíme, že sme mu dali dobré, naozaj dobré základy, pretože sme pre to urobili doposiaľ všetko, čo sme len zo seba vedeli dostať a boli schopní pre tento most i obetovať, že ten most to všetko udrží. Jednoducho s iným ani nepočítame. O to je prekvapenie nemilé, keď zistíme, že ten most praská. Že jednoducho už nedokáže uniesť tú váhu a máme naozaj, ale naozaj strach čo bude, ak sa zrúti. Prežijem? Začnem odznova? Nové základy? A či sa len budem márne snažiť vstať poodieraný zo zeme a z posledných síl zatínať prsty do skaly, aby som sa niekam vôbec dostal, čo je tak ďaleko, tak v nedohľadne, že je niekedy omnoho jednoduchšie to celé vzdať a submisívne počúvať praskanie mostu a následne ho vždy opraviť len tak, aby sa nezrútil.

V tom poraste, ktorý tak zaťažuje nielen samotný most, ale všetkých, ktorým patrí a ktorí ho stavali, sa občas objaví kvet. No je tak malý, že vôbec už nie je vidieť a tak ticho uhynie. Ak ho však zbadáš a posnažíš sa naň cez porast dosiahnuť, cez tú malú dieru odrazu zhrozene zbadáš, že ten most, ktorému si veril, nie je vôbec pevný.
Ba čo viac, on nie je vôbec dostavaný.

Bez základného materiálu však tento most dostavať možné nie je. Je tam diera ako svet a za ňou je len priepasť. A keď si toto človek uvedomí začne myslieť ako sa zachrániť. Robí veci inak ako doteraz, inak reaguje, inak vníma iných a hlavne seba. Uvedomí si, že dať neznamená dostať a tak prestane dávať, čo sa tej druhej strane páčiť nebude. Uzavrie sa a cúva. Trebárs aj na motorke. V depresiách sa chytá ešte funkčného zábradlia a nevládze už ani vpred a ani ďalej vzad. Cúvne iba tak, aby toto všetko videl. Ako v divadle na pódiu. Je to len divadelná hra, ktorá určite skončí. Ale kedy? A hlavne ako? Kým pod zadkom mu vrčí motor, ešte stále je dobre.

Úplne najjednoduchšie je toto celé nazvať „chlap v prechode“. Nech sa páči! Aspoň to iní vedia rýchlo zahodiť za hlavu. Čím skôr takto ľahko identifikujú problém, tým skôr ho netreba riešiť. A veď načo, veď je v prechode. Kto však vidí ďalej ako len po sietnicu? Alebo zarastenú sietnicu?

Tak bacha na zarastanie!
Prečo radikálnym rezom žiletky dokážeme porast na tele bez mihnutia oka odstrániť a túto flóru na moste tak jednoducho eliminovať nejde?
Nuž keby som to vedel, tak toto tu vôbec písať ani nemusím.

Tak česť záhradníkom a staviteľom mostov, sú veľmi dôležití.