No škoda…

Kráčam po ulici a odrazu vidím v dave tvár. Som si istý, že ju poznám, ale…..

…má meno? Á, zase budeme hľadať… Vo svojej hlave rýchlo vybavím baterkou a ruksakom na potrebné informácie jedného z mnohých trpaslíkov na cestu hľadania po pamäťových šuflíkoch. S úsmevom a s nádychom som pripravený osloviť tú „známu“ tvár jej pravým menom – rýchlo, rýchlo, môj trpaslík, tá tvár sa už blíži, hľadaj rýchlejšie, prosím – čakám.

Kým ústa sú pripravené vysloviť to meno, ktoré mi má trpaslík o malú chvíločku naložiť svojou lopatkou na jazyk, aby som dotyčnú tvár oslovil a milo sa jej prihovoril, prichádzajú mi pred oči mnohé iné relevantné spomienky. Som schopný dokonca identifikovať miesta, kde som sa s tou, teraz bezmennou, tvárou stretol, som schopný vidieť aj to, čo sme robili a dokonca aj hovorili a snáď by som aj vedel čo sme mali na sebe a čo sme pili, ale všetko je mi to zatiaľ nanič kým sa mi môj milovaný trpaslík nevráti…

Zmohol som sa len na letmé „ahoj“.

So „známou“ tvárou sa bok po boku míňame a v tej chvíli vidím ako unavený trpaslík sklamane prichádza. Vlasy strapaté, celkom zmuchlanú krikľavo-červenú čiapočku drží v ruke. Pohľad do zeme pokorne zaborený a jeho spľasnutý ruksak zíva prázdnotou. So svojou prehrou sa ťažko vyrovnáva. Rovnako ako ja. No čo už, snáď nabudúce.

Večer ležím na posteli a čítam riadky mojej obľúbenej knižky. Deti už spia a je tu ticho. Do okennej tabule naráža mucha ako zmyslov zbavená a medzi riadkami…. a medzi riadkami…… Vlado? Jeho meno bolo predsa Vlado!. Áno, tá tvár… A možno sa aj jeho trpaslík dnes vrátil s prázdnou…
Kto vie?