Dnes mi tento zážitok príde úsmevný, no vtedy veru nie. Je to už pár rokov dozadu, keď som ostal prekvapený z faktu, že kondička môže až tak hlboko klesnúť.

Súčasťou preventívnej prehliadky bol vtedy aj záťažový ergometrický test. Priznám sa, nevedel som vtedy do čoho idem, ale bolo nás viac, tak sme sa navzájom podporovali a robili si samozrejme zo všetkého srandu. Poniektorým, najmä tým, čo už vtedy trpeli syndrómom bieleho plášťa, to pomáhalo. Vraj.

S papiermi v ruke som na vyzvanie vošiel do miestnosti. Bola pomerne veľká. Vysoký strop ešte tento pocit umocňoval. Za ošarpaným stolom, na ktorom stál akýsi monitor – odlišný od toho počítačového, ťukal do viac ako amortizovanej klávesnice postarší doktor s okuliarmi na čele s celkom vážnou tvárou. Možno toho už mal dosť, možno sa mu len nechcelo a možno bol iba profesionálny, no jeho úsmev mi akosi absentoval.

Pri bežiacom páse, ovešanom farebnými káblikmi aktívne pobehovala usmiata sestrička a obrátiac sa mojim smerom mi oznámila, že si mám odložiť topánky, vyzliecť tričko a postaviť sa na pás len v ponožkách – ukazujúc na miesto kam sa mám postaviť. Priznám sa, mal som obavu, či sa mi na tej hladkej plošine nebude v ponožkách šmýkať, no ubezpečila ma, že doposiaľ sa nikto ešte nešmykol. A tak som nastúpil.

Pozrela na moju chlpatú hruď ako hladný tiger na svoju obeť a vehementne mi začala pomedzi chlpy nalepovať akési krúžky s farebnými káblami, ktoré doteraz len tak viseli na zábradlí bežeckého pásu. V jej úsmeve bolo odrazu poznať obavu, či jej to tam vôbec bude držať, no snažila sa veľmi. Vedela, že od tohoto jej výkonu záleží výsledok celého merania.

Keď bola spokojná, dala pokyn doktorovi, ktorý sa na toto divadlo očkom pozeral. Jeho pery sa mierne rozšírili do malého úsmevu. Konečne. Vážnosti je v živote dosť. Stlačil akúsi klávesu, ktorá vydala ťažkopádny zvuk, akoby sa jej ani nechcelo. Pás sa rozbehol a ja som bol nútený kráčať. Vravím si, že to nie je zlé, keď to bude takto, tak s tým nemám problém. Veď čo je takáto chôdza pre chlapa, no nie?

Sestrička poopravila zopár odlepených prísaviek a pás sa ako na potvoru rozbehol rýchlejšie. Ani som si neuvedomil, či doktor stlačil klávesu. Whups. Čo to? Snáď to nechcú zrýchľovať. Mlčal som a čakal čo bude.

Moja chôdza bola spočiatku bez námahy. No po pár ďalších  zrýchleniach som sa cítil ako Jožko Pribilinec. Boky mi lietali do strán až sa museli obaja smiať takmer nahlas.
„Ale veď utekajte, nechoďte nám tu, takto Vám nič nenameráme“ – dozvedel som sa vo chvíli. A tak som sa rozbehol. Ako medveď z jara, ale rozbehol.

Do tváre mi nastupovala červeň, ale dych som ešte stále zatajoval. No nebudem tu predsa dýchať nahlas, aby videli, že ma to akosi láme. Toto predsa musím zvládnuť aj s tlmeným dychom, nie?-  presvedčoval som sa v duchu. Bolo mi odrazu teplo. Tak teplo, že cícerky potu mi vtekali z čela do očných jamiek a hlavu mi išlo roztrhnúť od tlaku. Čo to? Pekne nádych nosom a výdych ústami – aj tak som mal obavy, že mi budú šušne pískať.

Chvíľu ma takto nechali a mám pocit, že sa aj zabávali. Pás podchvíľou zase zrýchľoval a sestrička mala každú cvhíľu prsty na mojej hrudi zachraňujúc intenzívnejšie sa odlepujúce prísavky z mokrej a chlpatej hrude.
„Dýchajte normálne, nebojte sa.“ – povzbudila ma.
„Keby ste vedeli ako nám tu ľudia už dýchali… kľudne dýchajte nahlas.“ – jednoducho prišla na to, že mi dochádza kyslík. Bolo to na mne asi riadne vidieť.

Toto bol ten moment, kedy sa všetko zmenilo.

Doteraz pokľudná atmosféra učebnicového merania záťaže srdca nabrala na intenzite hluku. Pozrel som na ňu a keďže ma ešte i pokývaním hlavy podporila, spustil som. Tichá miestnosť sa zrazu premenila na mučiareň, kde sa moje plúca cez ústa rozkričali hlasným fučaním. Všimol som si ako mi pot odfúknutý z pier vyletel na náprotivnú stenu a v pravidelných intervaloch som tam nekontrolovateľne posielal kvapky potu a možno aj slín jednu za druhou. Až ma v krku bolelo ako silno som dýchajúc chcel dobehnúť nedostatok kyslíku, ktorý som do tejto chvíle obmedzoval. Ten svinský pás zase zrýchlil!

Po chvíli sa však dych ustálil na menej hlučnú hranicu, i tak som bol príliš hlučný. Tlak v hlave konečne povolil. Prísavky padali viac a viac, čo sa doktorovi samozrejme nepozdávalo, pretože krivky na tom jeho „hnusnom“ monitore sa nevyvíjali podľa jeho predstáv. Házdal som naňho prosebným pohľadom volajúcim po záchrane.
„Dokedy…. eh eh eh… budem…. eh eh eh… takto… eh eh… bežať?“ – pýtal som sa ledva skládajúc tieto slová do jednej súvislej otázky.
„Až keď budete mať tep nad 180“ – kľudne obratom odvrkol.
„A… eh eh… koľko…. eh… mám?“ – z posledných síl som takmer zakričal, dúfajúc, aby odpovedal, že už stačí.
„165, pane“.

V hlave nastal boj. Vykašlem sa na to a za cenu, že meranie nebude relevantné zmiznem odtiaľto, alebo vydržím a potiahnem to do jeho požadovanej hodnoty? Potiahol som, aj keď pás znovú zrýchlil. Nie však na požadovanú hodnotu. Asi bol na mňa dosť zlý pohľad, lebo sa po chvíli zľutoval:
„Dakujem, to by mohlo stačiť“.
Dotiahol som to však na slabých 177.

Pokorený, s pohľadom zaboreným hádam až do suterénu celej budovy, som zliezol s trasúcimi sa nohami na pevnú zem. Ani som si nevšimol kedy mi sestrička odstránila posledné zvyšky prísaviek, ktoré tam ako tak ešte držali. Obul som sa a keďže mi nikto nepovedal, že si mám priniesť uterák, otrel som si zvyšok stále sa vytvárajúceho potu do trička a so sklonenou hlavou som v ňom oblečený vyšiel von.

Tým so syndrómom bielho plášťa, čo tam trpezlivo čakali na svoj osud, som veru veľmi nepomohol. Moja červená hlava, sklopené oči a nechuť vysloviť čo i len slovo ich zaiste presvedčila, že za tými dverami sa deje niečo, čo sa im páčiť asi nebude.

Dodýchal som. Nemilo zo seba prekvapený.

Uvedomil som si však, že keď som vychádzal z tej miestnosti, tváre tých dvoch si vymenili role.
Sestričke zmizol úsmev z obavy o mňa a na doktorovej tvári úsmev rozkvitol ako snežienka po zlezenom snehu.