Infúzky do mňa tiekli jedna po druhej a ja som sa obával ako budem spať. Dren mi trčal z pravého boku, kadiaľ mi do fľaštičky odtekala akási červená tekutina a všetko ma bolelo. Myslím, že som ale mal zbytočnú obavu z toho, že nevydržím spať celú noc len na chrbte. Človek sa akosi prirodzene vie prispôsobiť takýmto situáciam, pretože vždy rieši to, čo je v danej chvíli podstatné a čo ho viac bolí. V tomto prípade doslovne. Noc na chrbte bola bez infúzií a v pohode.

Primára som našiel skoro ráno v jeho kancelárii. Prezrel si papiere a dohodli sme si termín operácie na pondelok 7. Júla 2014.

Do konca júna som nechcel ja, pretože koncom júna sme  mali s deckami plánovaný Ydykseb a chcel som tam byť ešte relatívne fit… no fit.. nerozrezaný… a piateho júla sme mali s kapelou dohodnuté hranie na 4. ročníku Multižánrového hudobného festivalu 2014 v Zapadnutom kúte nad Borinkou. Bolo by preto odo mňa nefér zrušiť to, keď som mal možnosť výberu.

Euro obal, v ktorom som si zakladal všetky papiere z vyšetrení sa celkom slušne plnil. V tejto chvíli som však ani len za mak netušil, že tých papierov ešte nie je ani len polovica.

Počas dvoch týždňov do dohodnutého termínu, kedy som sa mal dostaviť na gastroenterologické vyšetrenie som si žil akoby sa nič nedialo.

Počul som, že na Antolskej v Nemocnici je to ako v bludisku. Na recepcii som sa spýtal na konkrétneho doktora, ktorého meno som mal napísané na výmennom lístku. Poslali ma ku dverám chirurgickej ambulancie. Dvere som našiel hneď po tom, čo som prekontroloval všetky dvere na poschodí, kde som sa nachádzal, ale žiadne meno nekorešpondovalo s tým, čo som mal napísané na papieri. Je to tu naozaj ako v bludisku.

Zbehol som po schodoch von z polikliniky a vo vnútri ma akosi zvieralo. Prekérna situácia toto. Mám ísť na Centrálny príjem na Kramáre a doma dieťa s teplotami, o ktoré sa nemá momentálne kto postarať. Poriešime mobilom známych a tak, ak bude treba. Môj vystrašený mozoček pracoval na plné obrátky. Zavolal som dcére, bola v pohode, teplota jej už nestúpala.

Našiel som teda auto a vyrazil som domov pre pyžamo, papuče a zubnú kefku…

„Ahoj, volajú ma akútna bronchitída a prišla som na návštevu do tvojho tela“ – oznámil mi jedného dňa prvý príznak ťažko zvládnuteľného kašľa. Naivne som si ale myslel, že kamoš Pleumolysin dá ten kašeľ dole ako zvyčajne, veď inak som sa cítil celkom v pohode.
A nedal.