A nie je to tým, že by nebolo o čom. Práveže je! Ale sú tu isté bloky… čo bloky? …hory blokov, z ktorých by sa už dnes dal postaviť taký menší panelák.

Máš všetko, čo si chcela mať, to musíš uznať. No vo všetkej skromnosti, vieš, že máš i viac? V tvojich očiach som ti vždy čítal nástenku duše, nástenku tvojich i nevyslovených prianí a každé jedno mi bolo cťou ti splniť. Teda pokiaľ to v mojich silách bolo. Doslova som striehol na nové podnety, nové výzvy, aby si bola šťastná, pretože som ťa mal rád. A práve preto máš i viac. A keď si bola šťastná, bol som i ja.

Continue reading →

„Je tam. Vidíš? Tam vzadu je tá tvoja… a moja… moja je… počkaj.. aha, tam, …tam vpravo. Vidíš ju?“

„Mhm, vidím. Ale prečo ja tá moja menšia ako tá tvoja?“

„Neviem, možno preto, že s tou mojou sa spojím skôr, ako je to súdené tebe?“

Spod dverí vychádza dym. Necítiť ho. Len ho je vidieť. Jeho jasnočervená farba je znakom dôležitosti v priestore. Tou farbou na seba upozorňuje a je desivý. Cítim, že to, čo sa okolo mňa deje, nemá moje farby. A ani moju vôňu. Som unesený, citlivý a vnímavý. Cítim, že som a mám strach.

Zazvoní budík a naučeným pohybom ho z mrákot podvedomia vypína skôr, než po treťom zvonení prejde automaticky do agresívneho tónu. Vstáva obyčajne skoro, tak nech nepobudí celý barák. Kým mu zafunguje telo, aby sa na posteli dokázal posadiť, preberie v hlave všetky sny, ktoré sa mu v tej noci premietli na jeho plátne pod viečkami. Hľadá vysvetlenia, či spojitosti s vlastným životom. Len tak fabuluje. Sníva sa mu každú noc a vôbec ho to neobťažuje. A každé takéto ráno, každý takýto ďaľší deň je pre neho celkom nová nádej, aby začal odznova.

Nikoho k ničomu nenúť, alebo inak povedané, nerob iným to, čo by si nechcel, aby bolo tebe robené, inak sa to vypomstí. Na záhorí tomu vyprávjajú, že na každú sviňu sa varí voda.

U každého z nás sú miesta na zemi, kde s vybranou partiou takmer tých istých ľudí dostávaš do života – dovolím si povedať – emočnú a duchovnú očistnú sprchu. Len tak! Pretože ťa majú radi a je to recipročné a príjemné. Takými miestami by som označil Kaliště, kde sa koná každoročne Folkaliště alebo aj Areál u Lamberka na Březníku. Sú to miesta medzi stromami, v lone prírody, kde i zima pookreje. Chodím tam veľmi rád.

Je večer. Tma ešte len padá a ja sedím na terase s hlavou zvesenou. V jednej ruke obyčajný tmavý, citrónový radler, lebo piť by som už podľa doktorov nemal, tak sa aspoň cukrom zabíjam a v ruke druhej… tiež vec, čo by som už nemal. Tlie tomu koniec a dym, ktorý z toho vychádza je príjemný. Voňavý. Tak to už pri cigarách býva. Táto je však malá, taký „hriech len na chuť“.

V hlave pozorujem nezastaviteľný prúd myšlienok, ktoré si navzájom oponujú, ale i kooperujú. Vytvárajú akýsi šum. No jedno je isté… veci, ktoré tam na nástenke visia v kolónke „vyriešiť“ sú zapadnuté prachom. A moje myšlienky ich bravúrne dokážu bez mihnutia oka obchádzať. Svine jedny ignorantské!!!