Výšková budova Incheby, štvrté poschodie, jedáleň…

Na konci jedálne vpravo typický bufetový „bar“ a za ním teta Milka. Teta Milka rozprávala česko-slovensky.

„Niekto nám chodí po pozemku“ – hovorím žene v jedno nedeľné popoludnie, keď sme tak vegetili v obývačke a snažili sa stráviť práve zjedený obed. Ono ani nebolo prekážky (teda okrem tej morálnej), prečo by tam niekto nemohol ísť, plot tam totiž žiaden nestál. Zaostril som aby som identifikoval „intrúderov“, ale vo všetkej slušnosti ani jednou ich stopou nebol náš pozemok poškvrnený.

Svahovitá lúka, uprostred ktorej sú betónové schodíky. Kráčam po nich smerom hore s pohľadom zaboreným do ich obrubníku a premýšľam, či je nejako izolovaný od mokrej hliny. Trošku nezvyčajná myšlienka, ale keď človek stavia plot, pozerá sa naokolo, učí sa a porovnáva. Vtom sa ale stalo niečo zvláštne.

– „Tatííí ja chcééém rybičkýýýý. Vikinka ich má, prosííím.“
– „Rybičky?“
– „Áno. Tati prosííím.“ – nástojčivo prosila moja dcéra.
– „A budeš ich každý deň kŕmiť?“ 
– „Áno, jasné. Tati prosím.“ – pozerala na mňa svojím prosebným pohľadom a už som vedel, že tejto prosbe neodolám.
– „No dobre, cez víkend kúpime akvárko a nejaké tie rybičky.“ – a spomenul som si na svoje mladé časy ako som chcel aby sme mali rybičky doma aj my.

Utekala hneď za maminou:
– „Mamííí, budeme mať rybičkýýýý!“ A na spýtavý pohľad mojej ženy som odpovedal mojím rezignovaným pohľadom.

Priatelia, je to tak. Keď som bol v puberte potreboval som dve ruky na to aby som svoje stoporenie stlačil dolu, keď sa mi však blížila tridsiatka, už mi len jedna ruka na to stačila a dnes? Dnes mi stačí obyčajný malíček, aby som to dostal dolu. No nie som silnejší? ;o))

Je večer, vonku začína teplá noc a tie potvory sa vám serú do príbytku a sadajú na biele steny, akoby nemohli ostať radšej vonku. Ticho počkajú kým zaspíte a bum. Vpichnú do Vás to nevkusne dlhé pichadlo aby z vás vycucali nielen krv, ale aj nervy.
Ako ich teda zlikvidovať, kým čakajú na svoje žrádlo? Precízne namontované sieťky proti hmyzu sú na oknách platné ako deravá naberačka na vodu, keď aj tak vchádzate do domu dverami. Aj tam čakajú, lebo vedia, že raz…

chvíľu je s nami a chvíľu zase nie

Dlho „ťaháte“ ráno svoje malé deti z postele? Chcete mať kľudné rána a večerné zaspávanie? Takto nejako vyzerali moje rána s deťmi predtým ako sme si dohodli pravidlá a potom keď už to fungovalo. Dnes je to už za nami, ale verte, neverte, pomohlo… Tak ako na to?

„Čakanie na Godota.“