Niekedy je človek nútený sa zamyslieť. Ja viem, že tento úkon zyvčajne bolí – ako sa vraví – no jeho výsledkom býva vždy myšlienka. Myšlienka aktívna, ktorej niekto vraví nápad, alebo len taká ostýchavá, či spomienková. Verím, že na kategorizácií myšlienok by sa vedel kde-kto vyblázniť.

Avšak hranica medzi myšlienkou a posluchom, či vstrebávaním písma, je len ako tenká blana – vyvstalo mi odrazu v jednej myšlienke pri počúvaní audioknihy. Bolo to ešte vo fáze príbehu, kedy spoznávaš osoby a obsadenie, takže chceš dávať dobrý pozor, aby si sa sám neskôr nevyradil ako piate koleso u voza. A v jednej nebadanej chvíli, bác, to koleso odrazu odletelo a už si celkom inde.

Ďaľšie z mnohých rán, keď spurne vytlačený z postele sa ti akosi nechce do života. Dennodenne tie isté situácie, tie isté, prácne vyfiltrované mini radosti, tie isté túžby, ktorým akoby naschvál niekto hádže ostré polená pod nohy… a k tomu ešte tá tajená fyzická bolesť, ktorá vždy prekvapí nečakane novým spôsobom. Ale aspoň viem, že dýcham, že som ešte tu…
Tie zimné rána už také bývajú…

Trochu recesie pohrať sa s názvom tejto kapely nezaškodí. Keď sme dávnejšie „pařili“ s Golemom (takú má prezývku ten „najväčší“ z nich a nielen telom, ale i duchom), boli sme celkom kreatívni. Tým, že človek nemladne, sme z názvu ich kapely Passage spravili Pás Ejdž, nech i v názve kapely trochu reflektuje vek. Alebo len čas, ktorý tak letí aj bez našich blbých kecov?

Zhaslo svetlo, moja ruka sa jemne dotýka tvojej tváre,
cítiš iný svet, teplo i jas a obom sadá na viečka tma.
Nikdy nie je dosť, čo človeku chýba, po čom túži,
čo a koho potrebuje a ty sa mi predsa rozplývaš sťa bledá hmla.
Bolí ma, bolí, že to svetlo znovu niekto zapne
a oči budú plné sĺz a strachu zo samého seba.
Tu mi tíško šepkáš hlasom, ktorý tak rád počúvam
a tam, tam ťa budem vidieť ako malú bodku z neba.