Čas je jednoznačne neúprosný. Nevynechá nikoho. Nedá sa skorumpovať, posunúť vpred a ani sa v ňom vrátiť. Uvedomil som si to, keď som sa svojim dospelým, časom oprýskaným a unaveným telom pomaly presúval po chodníkoch, ktoré denne hladili podrážky mojich detských topánok. Ten pohľad ma naozaj vrátil nostalgicky v čase. Ospravedlňujem sa za túto nostalgiu, no aspoň pár záberov mobilným telefónom mi spraviť nedalo.

Davy ľudí parkujúcich pri miestach pokoja. Oprášené hroby. Mimoriadne pristavené kontajnery už takmer plné popadaným lístim a zbytkami kahancov dohorených sviečok. Vo veľa prípadoch i rok usušené kvety sa vrstvia v rohu kontajnera ako subtílne znaky zabudnutia a spomienky zároveň. Zapálené sviece akoby zrkadlia nočnú oblohu posiatu hviezdami a ticho. Len šepot ľudí prejavujúcich úctu k tým, ktorí nás opustili a prešli na druhý breh. Modliac sa stojíš do svojich spomienok zahĺbený pri hrobe, akoby si stál na moste, ktorý vedie k mŕtvym. Na moste, odkiaľ sa pozerá smerom hore aj keď oči smerujú pokorne smerom k náhrobnému kameňu, smerom dolu…

Pípol mi mobil:
„20:15 dolu v kuchyni.“ – bolo obsahom správy vo WhatsAppe na skupinu rodiny od dcéry.
„A čo sa deje?“. – pýtam sa naivne. Vedel som, ale musel som sa jednoducho opýtať.
„Konzultácia.“
V tom momente mi bolo jasné, že sa veci zmenia. A práve tie, ktoré som nechcel, aby sa zmenili.

Dystrofia znamená v lekárskej terminológii najnižší stupeň regresívneho poškodenia buniek a mimobunkového tkaniva spôsobený poruchou výživy. Zvyčajne si ju spájame s pojmom muskulárna dystrofia. Ja si však dovolím metaforizovať a obrazne to slovo spojiť s mysľou a dušou človeka na vykreslenie neznámeho, spočiatku fyzicky bezbolestného stavu, avšak so stratou vôle, odhodlania a motivácie. To je vtedy, keď padáš a myslíš si, že na dno.

Bol som v tábore. Nevedel som však v tej chvíli rozlíšiť, či to bol tábor pioniersky, alebo len taký „Ferovský“ (Fero – bol vedúci z pionierskeho domu detí a mládeže, ktorý tábory v tom čase organizoval a organizoval aj také inštruktorské, kde sme sa učili ako pracovať s deťmi). Tento tábor bol ale celkom iný ako tábory bývajú. Neboli tam totiž vôbec žiadne deti. Presnejšie povedané, neboli tam telesné schránky detí.

Ten štvorhviezdičkový hotel má zvláštne nepríjemnú pyžmovú arómu prejdenú cez akýsi filter jemne nadrveného rozmarínu a tymiánu. Miestami sa neviem ubrániť pocitu, že bývam v zákristii. Je mi z tej vône ťažko. Ba priam až zle. Prvé raňajky mi kvôli nej ani nechutili tak ako som očakával. A to aj napriek tomu, že boli rozmanité a bohaté.

„Mám rád ZÍTRA.
Zítra totiž začnu sportovat, přestanu kouřit a chlastat, začnu zdravě jíst a v práci dokončím všechny resty…
Jenže když se probudím, tak je zase DNES… A já dál marně čekám na ZÍTRA.“

„Mám depku“ – v poslednej dobe veľmi často nahlas vyslovované slovné spojenie najmä mladými ľuďmi v stave nepohody, zármutku, skleslosti či prirodzeného smútku, keď to jednoducho nedokážu sami uniesť, lebo je to možno pre nich niečo nové. Tieto stavy však zdravý človek celkom rýchlo prekoná. Ten, kto tú pravú depku naozaj má, teda reálny syndróm diagnózy, nemá potrebu toto vôbec vyslovovať. A nahlas už vôbec nie, pretože je mu to v tej chvíli celkom, ale absolútne jedno.

Ten pocit, keď chceš napísať ďaľšiu časť kapitoly života, vezmeš do ruky pero so zámerom rozpísať vlastné myšlienky a…. v tú ranu si všetky múzy odskočia na toaletu alebo si jednoducho čerpajú okamžitú dovolenku. V takej chvíli len zvesíš hlavu a hádžeš vinu na Murphyho.

V elitnom tele a s elitnou vráskou cez tvár duše sa cítim nepoznaný. Už sa vskutku nepoznávam.  Akoby som ani nebol tým, kým som. Akoby som bol vypadol zo svojej prapradávnej formy. Akoby som si v zrkadle nechal bez obrany kriviť svoje priečky a vlas na bielo maľoval. Starnem. Niet už cesty návratu.