Nemôže zaspať bez toho aby sa jej nepozrel do tváre s vášňou. Pobozkal ju na líce, objal okolo pliec a pritlačil si ju k sebe, aby cítil jej teplo a vôňu jej vlasov.

Tú knihu som zatiaľ nečítal (mám ju stále v queue), ale už len z toho názvu je jasné a tiež z praktickej ukážky zo života, že sme celkom iní. Mám na mysli celkom iný druh, nielen fyzický rozdiel, ale najmä ten psychický.

Dnes ráno, keď som zase cestoval „mojím“ autobusom do práce, si ku mne prisadol šedivý, mierne krívajúci pán. Vídavam ho tam každé ráno. Priam ho očakávam, že nastúpi tam, kde zvyčajne nastupuje. Svoje miesto v autobuse má však celkom inde.

Ako tak načieram do zvláštnych, doposiaľ mne neznámych duchovných jazierok, vylovil som z nich zaujímavý pojem – Dharma. Po oboznámení sa s jeho významom pomaly začínam veriť tomu, že nejaká Dharma vôbec existuje. Čo to vlastne je? Je vôbec užitočné, či dôležité sa ňou zaoberať?

Sen to bol prinajmenšom zaujímavý. Dokonca tak zaujímavý, že som nad ním premýšľal cestou do práce. Možno preto, že som nedokázal identifikovať samotné posolstvo toho sna, alebo len zistenie, či vôbec o nejaké posolstvo išlo. Z istej knihy mám vedomosť, že všetko na svete sa deje dva krát. Prvý krát sa to deje v našom vnútornom svete, v našej mysli, akoby v našom súkromnom kine, kde sa nám v hlave premietajú na pomyslené plátno obrazy – môže to byť sen, alebo len bdelé uvažovanie, či už vedomé, alebo podvedomé – a potom sa to stane v skutočnosti, teda v tom vonkajšom svete. Niekedy si tú prvotnú skutočnosť – vlastne zatiaľ neskutočnosť, ale dokonalú predstavu – ani neuvedomíme, no vo chvíli, keď sa to stane v reálnom svete, sme prekvapení. Máme totiž pocit, akoby sme tento daný moment už zažili, čiže máme pocit Déjà vu.

U nás to žije. Ako sa hovorí – či spíš a či bdieš. V podstate aj obraz, či televízor sú vlastne prostriedkami, ako toto dokázať.

Úprimne? Neviem, čo si o tom myslieť. Momentálne som neprišiel na logické vysvetlenie toho, čo tu chcem opísať. Len prosté domnienky. Je to však prinajmenšom podivné.

Rád by som sa podelil s týmito prípadmi, veď posúď sám.

„Máme všetko“ – povedal som si v duchu. A to je predsa tvrdenie, ktoré nemôže dnes povedať každý. Každý predsa niečo chce. Viac a viac. Podľa mňa ale máme všetko, pretože sa snažím držať tej múdrej vety, že bohatý si vtedy, keď si spokojný s tým, čo máš. A ja si myslím, že som spokojný.

Ach jo, chlapi! Ono to vôbec nie je tajomstvo, že tak, ako ženám dochádza vekom k pomalej regresii hormónov vo vaječníkoch a následne im tento prechod končí menopauzou, tak sa u chlapov v istom veku objaví podobné klimaktérium s tučným názvom andropauza.
Tak pozor, pozor, testosterón na ústupe!
No do riti!!! A je mi ho vôbec treba???