Počul som, že na Antolskej v Nemocnici je to ako v bludisku. Na recepcii som sa spýtal na konkrétneho doktora, ktorého meno som mal napísané na výmennom lístku. Poslali ma ku dverám chirurgickej ambulancie. Dvere som našiel hneď po tom, čo som prekontroloval všetky dvere na poschodí, kde som sa nachádzal, ale žiadne meno nekorešpondovalo s tým, čo som mal napísané na papieri. Je to tu naozaj ako v bludisku.

Zbehol som po schodoch von z polikliniky a vo vnútri ma akosi zvieralo. Prekérna situácia toto. Mám ísť na Centrálny príjem na Kramáre a doma dieťa s teplotami, o ktoré sa nemá momentálne kto postarať. Poriešime mobilom známych a tak, ak bude treba. Môj vystrašený mozoček pracoval na plné obrátky. Zavolal som dcére, bola v pohode, teplota jej už nestúpala.

Našiel som teda auto a vyrazil som domov pre pyžamo, papuče a zubnú kefku…

„Ahoj, volajú ma akútna bronchitída a prišla som na návštevu do tvojho tela“ – oznámil mi jedného dňa prvý príznak ťažko zvládnuteľného kašľa. Naivne som si ale myslel, že kamoš Pleumolysin dá ten kašeľ dole ako zvyčajne, veď inak som sa cítil celkom v pohode.
A nedal.