Aha, moje ruky sú tak malé… Kde som to?

Smer lyžovačka. Uvedomil som si, že som až nepríjemne dospelý. Fľašu minerálky som zbalil, niečo pod zub som si tiež pripravil, lyže sú dolu v autobuse a o lyžiarky zakopávam pod sedadlom…. okuliare na svah…..hádam som na nič nezabudol – sumarizoval som potichu, kým mi únava pomáhala zatvárať oči. Hlavu si mimovoľne opieram o sedadlo a vnímam ako sa okolie prebúdza. Je skoro ráno, iba  motor starej karosy akoby miestami lapal po dychu…

Občas pootvorím oči aby som zistil, či je vonku ešte tma, kde sa asi nachádzame a vždy mrknem aj na digitálky s veľkými červenými číslicami visiace po pravej strane vodiča, aby som podvedome vyhodnotil, koľko ešte…

Odrazu vidím okolo seba kopec detí na sedačkách, kde doposiaľ sedeli ležérni dospeláci. Spoznávam v nich svojich kamarátov, spolužiakov ale aj cudzie deti v mojom veku. V mojom veku? Čože? Aha, moje ruky sú tak malé… Kde som to?

Je tu džavot a piskot , akoby sme sa tu práve boli stretli, všetko si chceme povedať. Neposedne sa mrvíme na sedačkách a keď niekto pobehne do uličky, ozve sa v smere od vodiča vysoký, ale rázny hlas, aby sme si okamžite posadali. Tam vpredu totiž sedia naše súdružky učiteľky a deti, ktorým  býva pri cestovaní zle. Užili kynedril tak, ako im rodičia nakázali. A súdružky učiteľky na to samozrejme dohliadli. Ale sáčikov majú v sieťovke pripravených dostatok pre celý autobus dúfajúc, že ich vôbec nebude treba.

„Vieš  kam ideme?“ – spýtal sa ma vedľa sediaci Karol.
„No predsa do pionierskeho tábora, to nevieš?“ – odpovedám akoby som bol zjedol všetku múdrosť sveta.
„No viem. A Ty si tam už niekedy bol?“ – pokračoval Karol.
„Jasné, že bol. A zobral si si aj pioniersku šatku s rovnošatou? Lebo vieš, že bez toho nemôžeš na nástup?“ – čakal som, že sa zháči, on ale hrdo prikývol.
„Mám ju napísanú na zozname ako prvú, mama mi ju zabalila do igelitového sáčiku aby sa neušpinila… Aj Ty máš zoznam?“ – opýtal sa zvedavo.
„Samozrejme. Veď ten, čo nám súdružka učiteľka diktovala do žiackej. Nie? Mám ho nalepený na kufri zvnútra… mama mi povedala, že keď sa budem baliť domov, mám si to podľa toho skontrolovať“ – prezradil som plány.
„Aj mne tak povedala.“ – prikývol Karol

A tak sme pripravení na celé tri týždne kecali a kecali, ukazovali si navzájom, čo máme zabalené na cestu v károvaných čierno-červených plecniakoch, zamieňali si desiate a občas sa pripojili do spevu piesne „Žiari šatka pionierska….“.

Autobus prudko pribrzdil a bral sa na krajnicu. To už sme všetci vedeli, že buď niekto veľa vypil malinovky na cestu alebo niekomu prišlo veľmi zle. Všetky zvedavé hlavy natiahli svoje krky a oči natiahli smerom k predným dverám autobusu.

Aj ja som krk naťahoval ako sa len dalo, až ma bolel. No moje oči spočinuli na červených číslach vodičových digitáliek. Vonku som už videl svah a moje ruky? Moje ruky boli znovu veľké ako predtým. Pomasíroval som si nimi dolámaný krk, ktorý celú cestu držal moju ťažkú dospelácku hlavu opretú o sedadlo a bol vlastne rád, že naša karosa vždy úspešne „lapla po dychu“.