Je celkom bežné, keď bývate v rodinnom dome, že si zavoláte priateľov na akékoľvek tématické a či len také bez témy mecheche. Najmä keď väčšina z nich žijú v panelákoch a vy im s radosťou môžete dať tú slobodu pohybovať sa po čerstvom vzduchu na dvore.

Veď priateľské vzťahy sú dnes na nezaplatenie.

Bola sobota poobede. Prichádzali priatelia s rodinami na tématickú Langoš párty. Vopred sme si porozdeľovali úlohy tak, aby sa hostia cítili bezstarostne. Dcéra sa postarala o výber youtubových videí a bola vyhlásená za „master chefa“ párkov v rohlíku. Synátor bol nominovaný za hlavného výrobcu „Puku-Puki“, teda výrobcu pukancov k večernému programu. Manželka sa ujala svojej osvedčenej úlohy hlavného nalievača – „nápojovej lejdy“ (čo je veľmi zodpovedná úloha – sledovať naplnenosť pohárikov tak, aby hostí nesušilo). No a ja? Deň vopred pripravené cesto na langoše už bolo treba len spracovať do koncovej formy – čerstvých chutných langošov s rôznymi prílohami.

Všetko šlo ako po masle. Hostia sa dobre bavili. V dome i po vonku behali deti a hrali sa. Langoše rozvoniavali po celej ulici a rovnako ako Hot-Dogy sa míňali raketovou rýchlosťou. Bolo nás naozaj veľa. Tancovalo sa na terase aj keď hudba išla iba zvnútra domu. Vo chvíli, keď si slnko ľahlo k odpočinku za horizont, pripravili sme plátno – obrátený biely hranatý nafukovací bazén, na ktorý dcéra napísala značku popredného výrobcu televízorov. Bazén v tejto podobe vyzeral ako jedna skutočne veľká plazma, upevnená lanami ako stan.

DLP projektor svojimi lúčmi vyčaril krásny obraz videí, ktoré nám vybrala naša kultúrna vedúca. Krátke a smiešne videjká. A zvuk. Vedeli sme, že susedia nie sú doma, tak sme ho obmedzovali tak nejak akceptovateľne. Vlastne sme si to len podľa akýchsi nejasných indícií mysleli.

Po tomto kultúrnom programe sme sa už v riadnej tme presunuli do záhradného altánku, kde sa spievalo s doprovodom naozaj malého guitalele až do neskorej noci. Bolo naozaj fajn…. ale….

Ráno, vlastne na obed, keď som sa prebudil s dobrým pocitom, že sa hostia cítili fajn a že sme mali parádnicky večer, som si našiel SMS od suseda. „Nešlo by to trochu tichšie, dcéry mi ráno o 3:00 odchádzajú do Chorvátska.“
Posledné riady sa zo dvora presunuli do útrob domu tak okolo druhej po polnoci. No prúser!!!

A bolo po dobrom pocite. Nie kvôli tej smske, ale kvôli tomu, že som na túto možnosť akosi nemyslel. Mobil celú dobu oddychoval v spálni, takže nejaký príchod malej smsky som jednoducho nepostrehol.
Nevedeli sme, že sa susedia predčasne vrátili… Osobne som sa cítil poriadne vinný a mal som naozaj prečo… Ten pocit, že ani tá odoslaná sms odpoveď to už nespraví. Ajajaj… Susedské vzťahy isto naštrbené…

Po pár dňoch sme sa stretli na ulici. Pokorne som sa priblížil s ďalším, tentokrát ústnym ospravedlnením a bol som pripravený snáď na všetko.
„A prečo si mi osobne neprišiel povedať, aby sme sa stíšili?
No namiesto odpovede som však ostal milo prekvapený, koľko môže byť ešte v ľuďoch tolerancie a  pochopenia. Nakoniec sme sa tomu len zasmiali. Veď čo už nám ostávalo?
Čo bolo, bolo, no a čo príde, nik z nás teraz nevie.

O pár dní som sa rozprával s druhým susedom, ktorý má tiež s nami spoločný plot.
Ale z druhej strany.
„Boli ste vtedy doma?“ – spýtal som sa s istotou očakávania negatívnej odpovede.
Nuž a kto sa pýta, ten sa dozvie…

Doma boli. Vypočuli si hlučných susedov ako sa bavili, ale nikto nám za nič nevynadal.
Ani vraj nemali prečo, vraj sa to môže stať aj im…

Tak šup-šup, oprášiť toleranciu a pochopenie, aby sme aj my spravili niečo pre dobré susedské vzťahy. Ja tým naším susedom Ďakujem.

Veď ako vravím, „Dobrý sused – hotové požehnanie !“