Kto z nás si v duchu túto otázku už položil? Sme večné deti alebo toto oslovenie strácame v momente keď sa sami rohodneme byť dospelí? Je naozaj také dôležité byť dospelým?
Čo z nás robí dospelých?
Dá sa povedať, že na túto otázku neviem nájsť tú správnu odpoveď, pretože ak k niečomu konečne dospejem, tak mi to náhle niekto svojím konaním vyvráti a som zase tam, kde som bol. Keď boli ešte moje ručičky krátke, že som si ledva dlaňou dosiahol na vrch svojej hlavy, to som ešte ani zďaleka netušil, že som dieťa, vnímal som len to, čo mi bolo mojim okolím ponúknuté. Keď ma dali do škôlky cítil som sa ukrivdený, že tam musím chodiť a nechápal som prečo nemôžem byť jednoducho doma medzi svojimi obľúbenými hračkami. To som však už vedel, že na svete sú ľudia rôznych veľkostí a majú aj rôzne tváre. Nevedel som však, na ktorom mieste planéty žijem a nevedel som ani to, že nejaká planéta existuje, poznal som len skoré zaspávania, keď sa z vonku ozýval ešte detský smiech a skoré za tmy vstávania a autobus číslo 37, ktorý ma každé ráno odviezol za doprovodu jedného z rodičov do škôlky v meste. A vždy ma srdilo, že už takmer dve zastávky od konečnej bol večne autobus naprataný.
Jedno ráno sme tiež nastúpili do tohoto autobusu a práve v tej chvíli ma znovu rozhnevalo, že si nemôžeme sadnúť a tak z mojich detských nevinných úst vyšiel výrok: „Keby tu bol súdruh Lenin, na kolená by ma vzal.“ – ono to v rokoch osemdesiatych bola celkom uvedomelá veta aj na dospelého. Nechápal som, prečo mi moja mama chytila rukou ústa a začala ma utišovať. No jasné, lebo som bol dieťa a toto gesto bolo jednoznačné. Dospelí si takéto gesto navzájom asi nemôžu dovoliť, nie sú tak spontánni. A kto by to z nich akceptoval?
Keď som prechádzal základnou školou, to už som vedel, na ktorom mieste planéty žijem, kde bývam, kto som, začal som spoznávať rozdiely medzi dospelými, ale aj medzi mojimi rovesníkmi. Nezávidel som dospelým, že musia chodiť do práce, nezávidel som svojej mame, že denno denne sa vracala z práce ovešaná taškami z potravín, uvedomoval som si totiž, že som dieťa a bol som rád, že môžem chodiť do školy.
Na strednej škole sa na mňa akosi sama prilepila zodpovednosť za samého seba, mlátila so mnou puberta, lenže v tej chvíli som nebol ani dieťa, ani dospelý. Kto som vlastne vtedy bol? Stával som sa dospelým práve vtedy? Myslím, že byť infantilný v koži dospelého je príjemné, ale pre iných možno smiešne. Samozrejme mám na mysli pre iných dospelých, pretože deti to vedia oceniť. Stačí sa im psychicky znížiť k ich veku a je jedno, či si práve skončil vysokú, alebo sa chystáš rovno do dôchodku. Vedia to oceniť, pretože v tej chvíli si jeden z nich. V tej chvíli cítiš ako sa ti vracia do tváre ten krásne detský a nevinný úsmev a na na duši sa rozlieha príjemné teplo…
Keď sa dnes tak pozerám na svoje deti, viem, že nevedia kto sú, na ktorom mieste planéty žijú, ale už vedia, kde bývajú a viem aj to, že jedného dňa sa ma možno opýtajú: „Tati, kedy som sa vlastne stal dospelým človekom?“ – a ja viem, že im nebudem vedieť dať uspokojujúcu odpoveď…