Pragmatik by isto povedal: „To je kravina, jedlo nemôže rozprávať!“, ale podľa mňa jedlo naozaj rozpráva už pri samotnej príprave…
Môj kulinársky duch – uvedomuje si, že také varenie môže byť pre niekoho trápenie a čas strávený pri príprave jedla je pre niekoho asi zbytočný, ale je to asi o prístupe a hlavne o systéme. Patrí k tým, ktorý tento čas využíva (samozrejme čisto amatérsky) na svoje kulinárske vymýšľaniny, čo mu privádza stav relaxácie, rozkoše a dobrého pocitu z hotového diela. Čo na tom, že sa „zožerie“ za pár minút, veď jesť treba, ale ten čas mu nik už nemôže vziať. Milujem ten čas prípravy! Krásne na tom je, že divák alebo nedivák môjho ducha ho od toho neodrádza a pritom vlastne relaxujem celého seba samého. Paráda. No nie?
Nevarí živelne, má v tom systém, pretože káždá surovina mu niečo našepne alebo rovno povie. Všetko okolo neho má svoje miesto, takže keď to „niečo“ potrebuje nehľadá, nevolá. Tým, že je to na svojom mieste, volá to na neho, pýta sa mu samé do ruky, hovorí: „aha, som stále tu, vezmi si ma.“ A ja si to jednoducho vezmem.
Vníma mojimi očami a rozpráva sa s jedlom. Napriek tomu, že je v kuchyni ticho, cítim rozhovor. A keď sa oči pohádajú s jedlom, rozsúdi ich čuch. Dialóg s hmatom je zase rázny a nekompromisný, ale veľmi účinný.
Môj kulinársky duch je menežér. Riadi, rozhoduje a ja sám napokon vychádzam ako kráľ z hradieb kuchyne s hotovým skvostným dielom, ktoré uživí moju rodinu, priateľov a kohokoľvek kto moje jedlo príjme, nevadí mu, že je len šedá eminencia, podstatný je celok. Ak je jediteľný, vyhral na plnej čiare krochkajúc spokojnosťou.
Keď jedlo rozpráva cítim sa ako v nebi. Samé mi povie z čoho chce byť zložené, čo sa mu hodí a čo nie. Veď menežér to spracuje. A ten blažený pocit, keď chute do seba zapadajú ako kolieska kukučkových hodín je pocitom zadosťučinenia.
Moj kulinársky duch sa porozpráva aj so surovinami v chladničke. Kombinuje, vymýšľa dochucuje a hlavne čaruje. Najmä vtedy, keď v chladničke, či špajzi nie je nič, z čoho by sa dalo niečo rozumné uvariť a za stolom už čakajú hostia. Je to „čelindž“, čo ho ženie dopredu, preto som veľmi rád, že ho mám a môžem ním naplno disponovať. Verím mu, pretože rozumie reči jedla, ktorú v spracovanej forme pošle do mozgu aby ho tá jeho šedá masa pochopila.
Keď jedlo rozpráva sme v kuchyni sami – ja a môj kulinársky duch potichu čarujeme…