Človeku je veľmi ťažko obviňovať sám seba. A je celkom obtiažne hľadať problém v prvom rade – ako sa hovorí – „doma vo svojom vnútri“. Nie je to vraj prirodzené. Je mu ťažko vôbec o tom premýšľat tobôž si to v konečnom dôsledku pripustiť. A preto sme asi ľudia. Robíme neustále chyby. Najmä ak sú podvedomé, čisto neúmyselné a vyrobené v návale „mo“mentálnej emócie.

Rozhadzovať okolo seba slovami… to je ako báť sa o vlastné telo, o rany, ktoré môžu byť na tele spôsobené v boji. Tie potom bolia a to je ten dôvod. To je ten pocit, keď sa obviňovaním iných brániš klamaním samého seba, len aby duša ostala bez poškvrny. Len aby ťa tvoje nohy uniesli. Slovami sa dá siať. Vedel si to?

Otvoríš ústa a slová sa razom rozutekajú ako pruhovaní väzni, ktorí sa na úteku cítia tak slobodní. A keď im neskôr dobrovoľne otvoríš bránu ich pochmúrneho domova, prídu na to, že väzňami sú aj naďalej avšak pod hlavičkou inej inštancie. Aj keď bez okolitých múrov. Každé jedno slovo, i keď vo chvíli tej niet o tom zdania, je za seba zodpovedné a nie je možné ho vziať už späť. Jak patetické, ale pravdou je, že „čo sa stane, to sa neodstane.“ 

A potom? Potom ti môže byť dobre, alebo nahovno a v danej chvíli akoby sa otvorí tajná zásuvka v nočnom stolíku. Ty pozrieš sa dovnútra a hľa, všetko je tam napísané. Nie však jasne! Len tak útržkovite. Písmená sú ešte stále rozmazané neprispôsobivosťou vlastného ega, aby sa dali čítať. Majú rôzne farby a je ich tam neuveriteľná kopa! A sú malé…

Sú na sebe nahádzané a aj tak každé jedno slovo dôverne poznáš. Aj keď z neho vidíš len chabých percent pár. Stačí len krátky pohľad. Sú tam. Akoby si zrazu čítal svoje vnútro, nápisy vo svojej hlave, vypadané stehy zo zašitej duše. Sú to tvoje nikdy nevyslovené slová a teraz sa len tak váľajú v tejto zásuvke. Sú tu a sú naozaj len a len tvoje. S hlavou strčenou medzi nimi si odrazu uvedomíš, že ti dochádza dych a musíš sa nadýchnuť.
A v tom je to čaro – vedieť sa čítať a pritom prirodzene a pomaly dýchať.

Možno už naozaj nastal čas si ich všetky prečítať…
Možno je v nich ukrytá pravda, ktorá vždy tak bolí a vytvára neskutočne vysoké múry pred rozhodnutím konať…
Možno je čas upratať ich, upratať si a možno i upratať sa…
Možno ich stačí iba zoradiť a usporiadať do správnych kapitol…
Možno majú príliš ostré hrany, ktorými už bežne spôsobujú rany…
Možno je potreba aplikovať na ich rozštafnosť zmysluplnejší filter na ich vypúštanie do éteru.
Možno sú poniektoré príliš medové a chce to trocha soli. Alebo naopak?
Možno ich stačí iba riadne sfunkčniť…

Možno je už čas, ten správny čas…