Prechádzam cudzou krajinou už k vám,
preč od prstov krásnych žien, salónov a dám.
Otvorená zem čaká ma na stráni,
tam, kde miznú stopy za nami.

Prejdem touto krajinou až zbadám tú zem,
kde sa končí každý svet, skončí aj môj deň.
Do náručia zeme padám so slzami tých,
ktorých srdcia cítili môj dych.

Nad hrobom sa skláňa vŕba a má strach
zodvihnúť svoje zelené listy k slnku…
…ale predsa je hrdá na tie zvädnuté prúty a na tú zem,
v ktorej vyrástla…
A na vŕbe? To si len slávik spieva svoje melodické šťastie…
A ja? A ja už viac neuvidím krásu tejto krajiny…

Tak som našiel svoju posteľ k večnému spánku
a život rieši s otázkami túto hádanku.
Žmurká duša na oblohe, do tmy zapadá
nová hviezda a má moju tvár…

„…nová hviezda a má moju tvár“.