… zodvihol ju zo zeme. Na pančuchách sa jej ťahalo očko z odretého kolena kde sa jej leskol malý fliačik krvi. Vystrašene pozerala okolo seba hľadajúc po zemi, okrem príčiny – prečo spadla, i svoje rozsypané veci z kabelky. Z lodičky sa jej odlomený opätok bezmocne váľal po zemi a možno potichu volal smerom k tej druhej: „Kamarát, nenechávaj ma tu!“ Nepočujúc toto tiché volanie jej pomohol pozbierať zo zeme vypadnuté veci z kabelky a milo sa na ňu usmial i napriek tomu, že tvár mala stále „zaborenú“ do okolitého chaosu na zemi. Bolo mu jej ľúto. Jej červené líce, ktoré ako jediný kúsok tváre, bolo vidieť cez prameň prehodených vlasov, prezrádzalo ako sa hanbí za svoju neopatrnosť.

Dlažba na nádvorí bola naozaj nedokonalá, priam odfláknutá. Kým sa upravovala, držal ju opatrne za rameno a čakal na pokyn, že je v pohode a že ďalej to už zvládne sama. Na dnešný deň mal celkom nabitý plán, taký ten „hurry up“, ale toto mu jednoducho nedalo, aby ju ignoroval. Ešte raz si upravila slnečné okuliare, ktoré jej takmer zleteli pri tomto malom incidente z nosa a kabelku si oprašujúc skromne šepla: „Ďakujem, mladý pán“.

Už, už bola na odchode, keď odrazu vehementne zodvihla hlavu a pozrela mu priamo do očí, akoby ešte v poslednej chvíli chcela nahliadnuť do duše toho, kto jej nebol v tejto kritickej chvíli ľahostajný. Mal však z jej pohľadu akýsi zvláštny pocit. V rýchlosti teda sumarizoval, či nespravil niečo, čím jej ublížil, alebo ju nebodaj urazil… no nebol to pohľad na dôvod pre zlé pocity, ktorý na neho poslala.

Bol to pohľad jeho ambicióznej mamy, ktorá sa vrátila zo Švajčiarska celkom zmenená kozmeticko-plastickými zákrokmi. Len oči jej ostali za tými okuliarmi pôvodné.

Človek aby dnes ani vlastnú matku nespoznal… ;o)