To rozhodne nie som. Viem sa však čudovať tým z tohto storočia presne tak, ako sa čudovali „staršiny“ nám. Nechcem dnes porovnávať, len tak načrtnúť skicu obrazu, o ktorom si každý spraví svoj vlastný úsudok, ako by bol práve v galérii.
Aj tak si myslím, že dieťa ako dieťa a že je úplne jedno v akom storočí príde na svet. Podľa skúsenosti svojej a svojich kamarátov a známych to však platí len do cca 11 rokov, potom už je to celkom o inom. 

Na internete som našiel vtipnú záležitosť, ako zistíš, že si dieťa 21. storočia? Priznám sa, mne to až také vtipné nepríde, no podľa reakcií práve detí tohto storočia v kometnároch ich to asi veľmi pobavilo. Dokonca si navzájom i svoje odpovede porovnávali a bavili sa na tom. Veď v pohode.

1. Omylom vyťukáš svoj PIN-kód na mikrovlnku.
2. Na trojčlennú rodinu máš 15 rôznych telefónnych čísel.
3. Človeku sediacemu vedľa teba posielaš e-maily alebo píšeš správu.
4. So známymi nemáš kontakt, pretože nemáš ich e-mailovú adresu, či telefónne číslo.
5. Na facebooku máš 300 priateľov, ale najlepšieho kamoša v skutočnosti nemáš.
5. Zavoláš mame, či je doma, zatiaľ čo vchádzaš bránou do domu.
6. Vieš, že na konci každej reklamy je internetová adresa.
7. Keď odídeš z domu bez mobilu, spanikáriš a okamžite sa poň vrátiš.
8. Ráno zapneš počítač alebo mobil skôr, ako vstaneš z postele, alebo si urobíš raňajky.
10. Ked prídeš zo školy, zapneš najskôr telku, až potom si vyzlečieš bundu.
11. Zatiaľ čo toto čítaš sa usmievaš a prikyvuješ.
12. Si príliš zaneprázdnený, aby si zbadal, že na zozname chýba bod 9.
13. Naozaj si sa práve pozrel, či v zozname chýba bod 9.
14. A zdá sa, že si nezbadal ani to, že na zozname sú dva body 5.
15. Aj to si práve skontroloval.
16. A teraz sa smeješ sám na sebe.
17. Prečo asi…

No čo? Prišlo ti to také vtipné? Presne tak ako rodič nerozumie svojmu dieťaťu v puberte (apoň to vždy tak deklaruje), presne tak im nerozumiem teraz ani ja. Nie som IN, ako by povedali tí z tohto storočia. Napríklad naša hudba im nič nehovorí a oni zase nechápu ako sa nám nemôže páčiť bum čvach rap hudba, ktorou oni žijú.

Keď som raz video s „našou nudbou“ ukazoval môjmu dieťaťu, ktoré sa ale narodilo rok pred začiatkom 21. storočia, tak nechápavo krútilo hlavou. Keď som mu vysvetlil, že je to pôvodne ruská skladba, ktorá je tu interpretovaná dychovkou a že žiadne z tých detí nemá svoj mobilný telefón a doma nemajú počíač a možno už majú farebný televízor – takú tú bedňu bez diaľkového ovládania, tak som jej musel vrátiť spadnutú sánku na svoje miesto. „To museli chodiť takto oblečené?“ Márne som sa snažil. Majú svoj svet, do ktorého nás asi nevpustia. Až neskôr. Ešte nie je čas. A toto tu je hudba z 21. storočia. (vopred upozorňujem poslucháča na použité vulgarizmy v tejto skladbe)

Lenže proti gustu žiaden dišputát.
De gustibus non est disputandum.

Včera som sa domov vrátil dnes. Prišiel som s krásnou opičkou. Akosi sa na mňa nalepila, kým som sedel s kamarátom na pive. Potvorka malá. Ráno nebolo veľmi príjemné a tak po úspešnej výmene tekutín – dolu von a hore dnu – som si opäť ľahol tam, kde sme s opičkou začali spánok. Ešte sa, žiaľ, nechystala odísť,  potichu mi to šepla do uška a bolestivo mi šklbla hlavou až to v nej riadne zadunelo.
A keďže som asi tvor uvedomelý, uvedomujem si, že toto nosenie si opičiek domov nie je v rámci RV tak celkom správne. Veď takéto chyby aj celkom bolia a aj zle z nich býva. No fuj! Raňajky i desiatu tým pádom nebola šanca absolvovať v spiacom stave.

O jednej, keď už mali všetci po obede, som sa i ja akosi doteperil k môjmu obedu, ktorý pozostával z jedného deci studeného zeleninového vývaru a vyprážaného kuracieho rezňa so zemiakovým pyré. Aj to som nedokázal dojesť a nechal som si polovicu na neskôr. Prečo asi, že? Keď som pri kuchynskom umývadle zapíjal vodou obed, videl som cez okno ako mi už opička mávala a kráčala svojim hojdavým krokom niekam v diaľ. Možno príde večer k niekomu inému na návštevu. Ja to však isto nebudem.

Na olovrant som dotlačil zvyšok obeda. Aj tak nebol zložením v súlade s pravidlami mnou definovanej RV. Akosi mi začalo potom tráviť a bola neskôr aj druhá časť olovrantu. Dojedol som odhadom 100g zvyšku gratinovej brokolice so syrom a tofu zo sedemnásteho dňa.
A naozaj som sa akozi rozožral. Ani neviem ako a kedy padli tri krowky a tri banániky v čokoláde dovnútra. Tak tento víkend bol zase viac excessový ako som očakával.
Večera:
Skúsim to napísať tak motivačne. Na večeru bol jeden hnusný, mastný, nechutný a nezdravý vyprážaný kurací a ešte k tomu studený rezeň.

Nezaberá to! Bol neskutočne výborný a ešte k tomu na spôsob rýchleho občerstvenia – čiže len tak do ruky ako skrojok suchého chleba.