Kedysi chodievala malá karosa s číslom 37 až k nám do Dúbravky. Bola ako jedno z ďalších chápadiel MHD chobotnice, ktorá takto pomáhala ľuďom v perifériach Bratislavy. Až za zákrutu do starej Dúbravky chodila. Ostatné fičali len na hlavnom ťahu, kde bola i električková trať. Veľmi som ňou nechodieval keď som bol malý a keď sa tento príbeh stal, lebo školu sme mali „čo by si kameňom dohodil“. No tento krátky príbeh, ktorý sa vtedy stal, rezonuje kútikmi úst do úsmevu dodnes

Mama ňou chodievala denne. Skoro ráno, či bola tma, zima a či už príjemne teplo, stála na zastávke, ktorá bola len druhou od konečnej, kde vodič naberal prvých cestujúcich. Podniky začínali v tej dobe viac menej v rovnakú dobu, preto nával na cestovanie bol relatívne pochopiteľný.

Akýmsi dôvodom som jedného rána takto kráčal vedľa svojej mamy. Asi ma brala do práce, lebo také sa robievalo, keď nebolo kam deti odložiť. Všetko naokolo bolo pre mňa nové…. ten studený vzduch, ten pomalý prechod z tmy do svitania, jednoducho nebolo to to, čo som zažíval denne. Bolo to také… iné…

Na zastávke sa už tlačil slušne veľký hlúčik ľudí. Pridali sme sa. Pozeral som do diaľky, odkiaľ mal prísť ten veľký stroj s nápisom 37, no ešte nechodil. Zívalo sa mi i prešľapoval som z nohy na nohu. Veru vedel by som ešte v tej teplej postieľke vydržať. A v tom tichom ráne odrazu ten motorový zvuk sa rinul z diaľky, ale to už bolo vidieť i jeho svetlá.

Bol plný takmer ako konzerva. Stáli sme s mamou na schodoch pri dverách. Rád by som si aj sadol. Pekne mamke na kolená, ale nebolo kam. Ba ani sedadlá nebolo vidieť, toľko tam bolo ľudí. A tak sme sa ticho, odhodlaní pretrpieť túto cestu, na seba chápavo pozreli. Ja detsky a ona tak rodičovsky. A keďže už v škôlke nás učili básničky i o súdruhovi Leninovi, o bojoch a vojakoch, o vlasti i mieri sme sa voľačo dozvedeli, tak zo mňa celkom prirodzene a celkom nahlas vyhŕklo:

„Keby tu bol súdruh Lenin, na kolená by ma vzal.“

Mama v tom momente s červeňou v tvári, že jej dieťa takto nahlas a bez zábran rozpráva také veci, sklonila sa ku mne naznačujúc aby som už tíško bol. Ale to už bolo vlastne jedno.

Celý autobus sa popod fúzy uchechtával a ani som nevedel ako, spríjemnili sme im tú utlačenú pohodu pri cestovaní do práce, kde každý jeden z nich svojim dielom budoval šťastnejší zajtrajšok.
Ale Lenin ani na jednom zo sedadiel určite nesedel, lebo by ma určite na kolená vzal.

---

Ech veru, keby tu bol ešte súdruh Lenin, asi by som jedol ako dnes. Zo zvyškov samých.

Raňajky:
Jablko

Desiata:
Synova nedojedená desiata. Polovica lepeňáku s Florou a šunkou spolu so zelerovou nátierkou.

Tu som trochu športoval. Tak starecky, by som povedal. Keďže bolo treba vybrať peniažky z bankomatu a moje auto dnes odpísalo baterku, tak aj po baterku do servisu, dal som si to všetko peši. A vôbec to nebolo blízko. Celkovo som šľapal rýchlou chôdzou takmer hodinu. A navyše v poslednej pätnásťminútovke som v ruke ťahal novú autobatériu. Aspoň som sa fajnovo vypotil.

Obed:
Z nedeľnej oslavy nám ostali nejaké zvyšky. Medzi nimi aj krájaná zelenina – jarná cibuľka, paradajky, červená paprika i strúhaný eidam. A všetko to skončilo v zapekacej mise. No nebolo to veru lákavé, ale pár koliesok domácej klobásky tomu dalo tú správnu „zakázanosť“ a hlavne chuť. Prekryté plátkami syru a pod grilom do hneda prehriate to chutilo s kúskom bagety celkom delikátne, by som povedal. Aj som sa tuším celkom najedol. Ale musel som to aj tak zaraziť celozrnnou tvarohovou strieškou bez čokolády.
To by som asi nebol ja.

Olovrant:
Surová mrkva

Večera:
Jedol som málo. Niekoľko plátkov ementaleru.