Je to už trinásty strom, ktorý míňam na tejto ceste do kráľovstva zdravších ľudí. Obzrúc sa za sebou vidím, ako tam niekde pri kameni beznádejne už dva mesiace a jeden týždeň zomiera posledná cigareta s vystrašenou tvárou. Ľavú ruku držiac si na pľúcach a pravou sa opierajúc o prachový povrch kameňa, predklonená v zúboženom stave vypúšťa posledný dym a v duchu isto nadáva, že ten dement, ktorému tak verila a toľké roky mu krásne ničila pľúca, sa na ňu celkom vykašľal. Veď sa jej tak pekne darilo robiť mu z pľúc polom. A teraz toto.
Je to už trinásty nový strom, ktorý znova rastie na miestach, kde tá pliaga rúcala moju pľúcnu zeleň.
Koruna každého nového stromu, i toho trinásteho, je bohatšia na listy a má i krajšie farby. Tie stromy sú neustále vyššie a vyššie, takže je možné po ich mohutných konároch sa vyštverať bližšie k dotyku s oblakmi a odtiaľ pozorovať celú tú prašnú cestu, ktorú za sebou nechávam. Ako na satelitnej mape z internetu.
Polievať tieto stromy je veľmi jednoduché. Namiesto nikotínu a jeho 4000 kamošov, ktorí ako bacily v reklame na záchodovú dezinfekciu si hovia vo svojom znečistenom fleku stačí, ak budem dýchať, jesť a piť to, čo robí môjmu telu dobre. Ja viem, že veci nezdravé sú práve tie najchutnešie, ale takto sa mi môj les polievať správne nebude. Vidíš tú hnedú mapu na obrázku vyššie? Tak toto by som rád dosadil.
A kým mi dorastie ten zvyšok uhynutých stromov, dám do poriadku aj ostatné časti mojej stavby tela. Niekde sú už narušené základy, inde zase zoslabli nosné múry a už aj cez to okno sa akosi horšie von pozerá.
Veď som nejaký ten kutil Tim, keď už mi tak hovoria. No nie?
Raňajky:
Vyrobil som si hnojivo pre dnešný strom.
- nastrúhané jablko
- na kolieska nakrájaný malý banánik (naozaj bol malý, preto banánik)
- šťava z jedného pomaranča (dužinu som si dal ako predjedlo)
- šťava z polovice sitróna
- jedna polievková lyžica agátového medu
Asi som to včera naozaj prehnal, pretože túto, relatívne malú dávku, som nedokázal ani zjesť. Spravodlivo som sa rozdelil so svojou dcérou. Teda na tretiny, mne dve a jej jednu. Jej to stačilo a aj mne to stačilo. No nie je to spravodlivé?
Desiata:
Banánik
Obed:
Klikinečko z Miletičky. Bol som tam s dcérou. Cestou k autu sme sa stavili na káve. Teda ona si dala horúcu čokoládu, ja preso s mliekom. A malý hriech k tomu. Marhuľový musli koláčik a jednu sušienku v čokoláde. Komentár k tomuto som napísal pod večerou.
Olovrant:
Tentokrát bol čas proti mne. On snáď išiel rýchlejšie ako ja som chápal. Igen?
No nemal som nič, pretože som si nedal pozor a než som si to všimol, bol čas na večeru.
Večera:
Kuracie kúsky, ktorým v tom ázijskom bistre vravia kebab. A samozrejme iba s kapustovou prílohou. Už som to podrobnejšie opisoval v deviatom dni.
Môžem konštatovať, že víkendy mi, tuším, nerobia dobre, čo sa stravovacej vôle týka. Takmer vždy urobím nejaký kiks, ktorý potom – nedá sa povedať, že ľutujem, ale – prinajmenšom riešim. A možno celkom zbytočne, možno nie.
Uvidíme v dvadsiatom deviatom dni merania a váženia.