Bola zima. Na lúkach jemný poprašok snehu, ktorý v noci osvetľoval tmavé, vyjazdené cesty. Tu sa sneh neudržal. Vyjazdili ho.

Sediac za volantom premýšľam o posledných udalostiach v práci, ktoré by znovu mohli ovplyvniť náš život. Vzadu moje dve zlaté deti sledovali okolie hľadajúc svetlé body pouličných lámp. Iba zvuk motora starej Fábie prerušoval ticho, ktoré sa v kabíne rozhostilo, akoby predzvesť niečoho nedobrého. Niečoho nečakaného.

V malej dedinke už bolo skoro svetlo. Svitalo. Na vozovke hustli odblesky zamrznutých mlák. Spomalil som. Prichádzajúc na námestie sme zaregistrovali akýsi neprirodzený ruch, ktorý bol spôsobený čulým pohybom dedinčanov. Priam pobehovali vystrašene sem a tam s pohľadom namiereným do jednej otvorenej brány. Akoby sa tam niečoho báli. Z tej brány sa nereálnou rýchlosťou valila prízemná kopa ľadu, presne ako hlina keď ju pred sebou tlačí buldozér. Nezastaviteľne a neúprosne. Chladivá, silná a presná.

Vtom som si všimol, že vlastne celé námestie je pokryté tenkou vrstvou ľadu. Jemne som pribrzdil, no aj napriek tomu, že som išiel veľmi pomaly, nás prekvapil točivý šmyk.

Vo chvíli sme sa takmer stretli s posúvajúcim sa ľadom z brány. Bol nízky, možno by sme ho aj prešli, ale to by som musel nasadiť snehové reťaze. Tak by to šlo, určite. Zastali sme. Vystrašený, ale v poriadku.

V diaľke som zaregistroval pár áut, ktorým sa podarilo prejsť túto ešte nie celkom rozhostenú kopu ľadu a v bezpečí stúpali do kopca von z dediny. Smerom k tmavému lesu, kde zmizli ako gáfor. Akoby sa nám vysmievali.

Počuli sme výtrel. Čo jeden! Hneď niekoľko výstrelov za sebou. Akoby to bola dávka zo samopalu. Mojim deťom sa zväčili od strachu oči, akoby ich chceli vypľuť z hlavy. Už aj tak chaotické myšlienky mi v hlave odrazu narážali jedna na druhú, udierali sa navzájom, ale celkovo sa snažili vymyslieť rýchle východisko z tejto situácie. Pritom sa navzájom likvidovali.
Pred nami blížiaca sa vrstva ľadu, pod nami cesta ako zrkadlo. Ak vystúpime, môžeme sa dolámať… A tak som pomaly začal cúvať. Veľmi pomaly,  sústreďujúc sa na všetko nebezpečné okolo nás.

Ďaľší vystrašení ľudia vybehli z brány a šmýkajúc sa na ľadovom amorfnom povrchu utekali preč ako sa im len dalo.

Za nimi sa z brány vynoril chlap v šedej kombinéze so šedou šiltovkou na hlave. V ruke držal zbraň s dlhou hlavňou a rukou za sebou ťahal akúsi ženu. V tvári mala smrteľný výraz a príšerne rozmazaný make-up. Jeho tvár sršala mixovaným vzrušením so strachom zároveň. Kričala plačom, aby jej pomohli. Poobzeral sa čoby naučeným pohybom hlavy a…. zbadal naše auto. Mal som pocit, akoby práve nás hľadal, ale pritom som vedel, že je to len poondiata príležitosť pre toho chlapa ako sa odtiaľto dostať a pre nás zase nesprávny čas a nesprávne miesto. Rozhodným krokom sa ponáhľal našim smerom.

V momente ma zachvátila panika, no uvedomil som si, že vzadu mi sedia deti, ktoré potrebujú psychickú oporu v tak vážnej situácii, akou bola práve táto. A možno si to ešte ani neuvedomili, čo sa deje. Rozhodnie nie tak, ako ja! Pridal som do cúvania, no kolesá začali prešmykovať oveľa viac ako doteraz. Chlap so ženou v závese sa blížil. Šmykom pristúpil až k okienku vodiča… ale nemieril na mňa. Zbraň držal v ľavej ruke s hlavňou nasmerovanou k zemi. Nepremýšľal som, chcel som len zachrániť deti, ľudí okolo seba, celý svet. Chcel som….

Keď už boli pri dverách vodiča na dosah, otvoril som rýchlo okno a ľavou rukou som mu vytrhol cez okno zbraň z ruky. Svižným švihom som ju vyhodil cez okno spolujazdca neuvedomujúc si, že bolo zatvorené. Tisíce malých črepov sa rozkotúľali po sedadle spolujazdca a za vystrašeného kriku detí tam ostali ticho ležať. Otočil som sa k útočníkovi, ktorý nám evidentne chcel zobrať auto. Aby mohol utiecť. Bol tak blízko, že som chcel prudko otvoriť dvere a zraziť ho k zemi.
Bol však rýchlejší. Z vnútorného priestoru kombinézy vytiahol deviatku a skôr, než som stihol potiahnuť otvárací mechanizmus dverí, som pocítil nepríjemný chlad tej jeho krátkej hlavne v mieste medzi ľavým ramenom a krkom. Ten hajzel nepočkal ani sekundu! Nedal mi ani najmenšiu šancu zachrániť deti. Nápalil mi guľku do krku! Pocítil som, ako sa mi postupne zavŕtala celým trupom až do spodnej časti tela.

Cítil som teplo, ktoré sa mi neskutočnou rýchlosťou rozlievalo po celom tele. Nebola to bolesť. Bolo to teplo. Príjemné teplo. Stihol som ešte povedať svojim deťom „čaute“. Hlava mi padla vľavo.

Videl som strach, zažil som smrť. Nezodpovedný otec, ktorý nechal svoje deti bez kontroly, pretože sa nechal zastreliť ako prašivý pes. A pritom si celý život myslel, že jediná vlastnosť, ktorá stála na prvom poste jeho charakteru je zodpovednosť.

Je mi z toho smutno, pretože vôbec neviem, čo mi niekto týmto snom chcel povedať. Ten sen ma nepríjemne prekvapil a zradil. Nečakal som ho. A neistota, že konzekvencia z tohto zasraného sna môže spôsobiť bolesť v reálnom živote v neplánovanom čase, sa mi vôbec nepáči.