Máš všetko, čo si chcela mať, to musíš uznať. No vo všetkej skromnosti, vieš, že máš i viac? V tvojich očiach som ti vždy čítal nástenku duše, nástenku tvojich i nevyslovených prianí a každé jedno mi bolo cťou ti splniť. Teda pokiaľ to v mojich silách bolo. Doslova som striehol na nové podnety, nové výzvy, aby si bola šťastná, pretože som ťa mal rád. A práve preto máš i viac. A keď si bola šťastná, bol som i ja.

Zvykla si si dostávať a brať zároveň, lebo si mohla.

Dnes je všetko inak. V tvojich očiach je tma a na srdci máš chlad. Nevidím tam nič, čo by som ti mohol splniť a ani vo mne už niet energie, aby sa tak stalo. Niet už dôvodu mať ťa rád. Nedávaš mi ho! Dal som ti už všetko, no nič z toho, sa mi nevrátilo. Tak to, žiaľ, cítim. A tak som pochopil…

Poviem ti len toľko… zajtrajšok si pre mňa nepríde, no pre teba áno a ja neverím, že si to všimneš. Zahľadená do seba obídeš moju izbu ako sa za posledné roky stalo bežnotou… aby si ma nemusela vidieť a nebodaj cítiť, aby som ti svojou prítomnosťou a nebodaj svojim odlišným slovom nepokazil deň! Viem, chápem to. A viem aj to, že som z toho všetkého pribral, lebo som hľadal uspokojenie v jedle. A tak som sa stal elementom mimo tvojich pivotných tabuliek akceptácie. Ak by tu ozaj láska bola, kilá by v skutočnosti nevadili. Bol by to len obal.

Nesmiem sa ťa dotknúť a ani rozprávať sa nechceš. Cítim z teba nenávisť a rovnako vyrástla i vo mne. A bolí to! Smiem len navariť, opravovať a platiť. Psychológovia, ktorých som už za tú dobu ponavštevoval celkom hojne, mi nezávisle tvrdia, že mám veľkú trpezlivosť, … a loajalitu tiež… aj keď v nekomforte… a práve preto nemám silu odísť. A keby aj, dnes už viem, že ti chýbať nebudem.