Jo, jo, takhle nějak to bylo, jedlo se, zpívalo a pilo… A herci zhodili svoj šat zo svojich duší, keď opona zastrela posledné pohľady divákov predtým hladne sledujúc ich predstavenie. Z tváre pozhadzovali masky určené pre karneval pracovného života a znovu boli sami sebou. Vraj konečne.
Dvojgaráž v Ústí nad Orlicí bola pripravená poňať čo možno najväčšie množstvo folkáčov. Malá piecka z rohu garáže príjemne sálala teplo, ktoré bez problémov bojovalo s nenápadne sa vkrádajúcim chladom od garážových dverí.
Pilo sa
„No ahój“ – vychádzalo z každých úst uvoľnených do úsmevu. Naštartovaný Kolotoč dodával hneď zo začiatku svoje palivo. Vieš, také to „na privítanie“.
Takmer bezodný sud piva sa rozčapovával cez chladiacu pípu ako v krčme. Len čiarky na stene pri menách jednotlivcov indikovali rýchlosť akou sa kto vydal na túto „beer road“. „Huby nesměly suché býti.“ A taky, že nebyly.
Jedlo sa
Pravý guláš zahájil túto domácu atmošku už na obed no skôr než sa slnko zakrylo perinou horizontu, rozkúrilo sa v záhradnom grile, kde sa ako dve sestry pekne vrteli dve nemalé Kejtičky na neskoršiu baštu. Kožu pán domáci nenarezával ako som bol očakával, ale on vedel prečo. Lámavú pochúťku ako chipsy zaregistroval každý po vôni hneď ako opustila dvierka grilu. Z tej tácky zmizla ako gáfor. Domáce housky a koláče k tomu, no kto by odolal. „Pupík si taky řádně pošmák.“
Hralo sa
A veľa sa hralo. Ak by som povedal, že v jednom kuse, tak by som ani za mak neklamal. Gitár tam bolo ako v predajni, nejaká tá basa, kontrabas, mandolína, flauty, ústna harmonika a veľa hlasov, skutočných hlasov, nie ako keď sa huláka po opojení alkoholom. A samozrejme veľa priateľov. Do polnoci bolo v tej veľkej dvojgaráži ako na recepcii, pretože sa stálo kadetade. Všetci bez masiek, otvorení a úprimní a s pohárom v ruke. Musím povedať, že českí priatelia sú v tejto folkovovej hudbe dosť dobrí. Nebudem tajiť, že tam boli aj kapelníci českých folkových kapiel, ale nebudem menovať, pretože by to bola reklama a tá tu nie je namieste. Fakt sa vedia super zabávať. Ešte doma ma bolela huba z toho, čo bola v jednom kuse natiahnutá do podvedomého a hlavne širokého úsmevu.
Za oponou bolo skvele. Veru, žilo by sa lepšie, keby sme takto bez masiek fungovali aj v bežnom živote, ale to sa asi nedá. Je to o ľudoch a preto si svojich priateľov vyberáme sami. Vďaka Jurášku & spol. za pozvanie.
Tak někdy zas příště naviděnou.