Budem ti písať prstom do piesku
      vyschnutých potokov,
kadiaľ som šiel a tak veľmi ťa chcel
a ranný vzduch, tak chladný,
      že by som ostal
a pozoroval kto a ako budí deň.

Ja musím ísť, tak nebuď ku mne zlá,
ujo Leto už otáča kľúč brán.
Vylúdené tóny kvetov bzučia
     nad hlavami tulákov,
nie, nesyp soľ do otvorených rán.
Aby tu šťastie sadlo na ramená
a papagáj mal znovu krídla široké,
zapriahnem hviezdy so spiatočným lístkom
      smerom k horám,
kde nostalgia pláva po rieke.

Sedím na kameni a počúvam,
to kamarát mi hrá tú moju naj
a tak vezmem gitaru a pridám
      zopár smutných popevkov
a cítim vôkol nás len raj.
Akoby sme práve vzišli do neba
a celý svet malý ako na mape zas,
že stačí len prstom ukázať
      a zatúlať sa tam
behom chvíle, za kratučký čas.

Pohodená hŕstka lesných kvetov
   na vankúši, čo som v noci hrial
      a tvoja ruka potichu sa stretá
         s nemou prázdnotou tam kdesi
            nablízku a znovu hľadá moju dlaň.

A že niekto sa má fajn a iní plačú?
   To len nádej prešla o kúsok k tebe v diaľ
      a ranný vánok fúka do očí a páli,
         tak čítaš pár slov posledných,
            čo na lístok som ráno napísal.

No zabudnúť je málo! To nestačí!
   Kvety zvädnú, slzy uschnú na líci
      a myšlienky ti zmiznú tam, kde vtáci
         letia v kŕdle kamsi za teplom
            usadiť sa a vyliečiť sa z rán.

…zabudnúť je málo…