Príliš sme si asi každý už zvykli na svoje trápenia, každý na tie svoje bremená, ba dalo by sa povedať, že sme si ich priam prirodzene prisvojili, pretože potom, keď naskytne sa príležitosť to zmeniť, tak sa jednoducho stiahneme späť do svojej ulity, teda do toho priestoru, na ktorý sme už zvyknutí a jednoducho ju necháme odplávať. Pretože tak je to možno najjednoduchšie. V tom sme jednoducho doma, v tom sme jednoducho dobrí. Toto ľudia asi robia.

Z pazúrov týchto zvykov je potom veľmi ťažké sa dostať. Aj keď milióny svojich dobre oddôvodnených teórií by k dispozícii bolo hneď z fleku aspoň za dve hrste, nájsť ten pomyslený rebrík, ktorý by umožnil z tejto jamy vyliezť je takmer nemožné. A aj keď presne vieš kde ten rebrík je, tak jednoducho nedokážeš viac ako sa naň iba bez energie pozerať.

A potom padajú slzy, chýbajú prejavy lásky, dotyky, bozky – hlavne tie vášnivé – aj milovanie, byť znova schopný milovať a byť adekvátne milovaný až ti to napokon príde celé tak absurdné.
Zvyk je železná košeľa, lebo inak by nás asi tá spoločenská mafia s klišé príveskom na neohrabaných, konzervatívnych kľúčoch zožrala.
A tak nie vlastné šťastie je potom dôležité, lež hodnota šťastia potomkov, ktoré kedysi vznikli v dobrej viere, že sa človek vydal na tú správnu cestu.

Natíska sa mi tu otázka, že ak je tá košeľa naozaj tak železná ako sa o nej vraví, kedy potom príde ten čas, keď sa skorodovaná položí na chrbát, aby sa celkom nechala časom rozložiť? Dá sa na to vôbec pripraviť?