Zvykom veru bývalo kedysi písať akési pseudoposudky, ktoré sa s nami vliekli po celý život – ako nám bolo zdôrazňované. Bol som vraj v kolektíve obľúbený

Fajn. To je síce fajn, no do istej miery sa naozaj tá „obľúbenosť“ dá zniesť. Byť stredobodom pozornosti. Pomocou gitarových driftov interpretovať známe i menej známe piesne uškriekaným pubertálnym hlasom, ktoré v tej dobe fičali. Ale aj tie, ktoré boli zakázané. Jéjda, zakázaného toho vtedy bolo až až…

Byť v kolektíve obľúbený je vlastne akousi cestou ako sa pomaly skonverovať zo zadubeného a hanblivého introverta na excentrického extroverta, ktorý všetko dokáže brať s humorom. A čoby len brať… Aj zakryť bolesť, ranu i nespokojnosť.

Veď je obľúbený, on musí byť šťastný – švitoria si vrabčeky na streche náprotivnej budovy.

Je to však celkom inak.

Prd makový šťastný…

Zo zákulisných reproduktorov divadelnej scény života už netrpezlivo vyvolávajú moje meno. „Na scénu!“

Posledné pohľady do zrkadla, úprava pomysleného mejkapu, nádych, výdych, hlava hore a ideš. Už čakajú. V duchu si ešte skontrolovať hermetickosť zlatej krabičky vntútorných pocitov i svoju čiernu skrinku. Nikdy predsa nevieš, kedy ju kto otvorí. Dnes ale nie, dnes ešte nie. Dnes budem hrať zase o dušu.

Síce nie veľmi šťastný, ale stále je to lepšie, ako byť ubodaný zaživa neprajnou energiou tých, ktorým by sa páčilo, keby som aspoň vlastné dno pod nohami cítil.

A nehrať, je dnes také ťažké.

Nehrať znamená ukázať svoju zraniteľnosť.
Nehrať znamená odhaliť sa na kožu.
Nehrať znamená vidieť seba zvnútra cez čierne okuliare.
Nehrať znamená žiť na tenkom ľade.
Nehrať znamená chúliť sa často do klbka a kúpať sa vo vlastnej mláke sĺz…

Obnažený, od slnka spálený a rozpadajúci sa ako popol…
Nie, ďakujem… Na popol mám snáď ešte čas.

„Na scénu!“