Môj Anjel mal všetko, čo by som si prial aby môj anjel mal…
Našiel som ho celkom náhodou za hranicami všedných dní, keď som sa dokázal odpútať od všetkých svojich starostí.
Padol mi nečakane a nevysvetliteľne do oka ako úlomok tŕňa z ruže, ktorá sa na slnku vyhrievala a ja som ju tajne obdivoval. V popredí hrajúce kapely dotvárali tento čarovný moment a ja som sa pristihol ako sa mu tajne pozerám zozadu na krídla. Pierka na krídlach mal tak nádherne prirodzené, tak dômyselne poprekladané, že som si z tej jeho priam dokonalosti zabudol vrátiť spodnú sánku do stavu v akej bola predtým.
Už v tejto chvíli som vedel, že je to on… Môj Anjel!

Je úplne jedno, či tvojou cestou svieti slnko, alebo leje ako z krhly. Svojou cestou musíš ísť tak, či tak. A nesmieš si sťažovať, lebo si si ju vybral sám. Tak by povedal každý, kto by ťa mohol počuť cez otvorené okno. Ten predsa nevidí a necíti to, čo si v sebe – vo svojom aute vezieš. Preto si to okno radšej zatvor… a dus sa v tom láskavo sám. Bez možnosti prísunu vzduchu.

A keď ma naserieš, otočím ti splodiny z výfuku priamo do kabíny. Tak drž volant a štráduj tak, ako je od Teba očakávané… jasné? Lebo inak ťa budú mať všetci v zuboch….

Uzavretý do seba ako v jaskyni sa z posledných síl snažiť o úsmev pre druhých, aby nebolo vidieť, že sa niečo vo vnútri deje. Vždy je to tak, že pokiaľ nepootvoríš dvere, nie je vidieť, čo je za nimi. A to, čo sa tam deje teraz nie je vôbec, ale vôbec farebné…

Bohatej je človek tehdy, když sám sebe považuje za spokojeného ve všech stránkach života. Ať se na sebe díva z jakýhokoliv úhlu. Teď samozřejmě nemluvím o penězích, i když na ně vždycky dojde, protože v téhle hnusně konzumní společnosti jsou bohužel peníze něco jako daň za to, že chceš žít. A proto se všichni za nimi tak nějak přirozene ženem. Někdo víc a někdo míň.

A možno „Vyčerpal som dušu“ nie je to správne slovné spojenie pre vyjadrenie naakumulovanej prázdnoty, ktorá sa, potvora, akosi vo mne rozhosťuje a expanduje. Netvrdím, že tam je, len to nejako cítim. Výstižnejšie asi je, že som si nechal vyčerpať dušu. Vlastne som si to akosi neustriehol a prirodzene som to nechtiac dovolil.
Asi som už dostal defekt.
Stále v sebe totiž nosím niečo, čo nemôže ísť von a stále to ťaží. Vlastne môže, ale vždy sa nájde dôvod, prečo neotvoriť ten ventil. Bolo a stále je mnoho pokusov ako tomuto stavu uvoľniť kohútik a vypustiť tak všetko to sadnuté niekte hlboko vo vnútri von. Je tam kal. A zdá sa, že objemovo sa zväčšuje…