Zhaslo svetlo, moja ruka sa jemne dotýka tvojej tváre,
cítiš iný svet, teplo i jas a obom sadá na viečka tma.
Nikdy nie je dosť, čo človeku chýba, po čom túži,
čo a koho potrebuje a ty sa mi predsa rozplývaš sťa bledá hmla.
Bolí ma, bolí, že to svetlo znovu niekto zapne
a oči budú plné sĺz a strachu zo samého seba.
Tu mi tíško šepkáš hlasom, ktorý tak rád počúvam
a tam, tam ťa budem vidieť ako malú bodku z neba.

Vidíš svoj obraz?

        A čo vidíš?

Milosť, slasť a odpustenie?

Tam pred bránou Šašo krvavý si oči pretiera.
Už doslúžil. Poslali ho do zberu. Ťahaj!!! – kričali v zlosti.

Útržky zo starých časom zájdených novín pripomínajú nielen to, aké noviny sa v onej dobe distribuovali, ale i časy, keď si v tých novinách našiel seba. Nie meno menovca, ale seba. Určite si bol na seba hrdý, lebo v tých časoch to bolo skôr výnimočné ako samozrejmé. Hlavne, že nešlo o kolonku FKÚ pátra.

Stepujúc na zastávke Mestskej Hromadnej Dopravy, vyzerám do tmy, či už uvidím približovať sa “môj” autobus. Očami pátram po štyroch svetlách nad vozovkou – dve bežné celkom tesne nad cestou a dve menšie o niečo vyššie. Taký osvetlený pomyslený štvorec by to mal byť. Taký predsa obyčajné autá nemajú. To moje už častejšie oddychuje doma. Nie je to síce tak pohodlné, ale rozhodne je to efektívnejšie. X krát som to už prepočítaval a stále mi vychádza, že cestovať MHD-čkou do práce a z práce je lacnejšie. A nejde len o peniaze. Taká ranná cesta autobusom je ako nemá tvár facebooku. Nikto mi nič nevraví, ale predsa sa dá veľa z ich “nástenky” prečítať. Veď posúď sám…

Frontálny systém bez opýtania vyskočil zo stredu zeme na jej povrch. „Zohrejem ťa, ty hovado studené, zohrejem“ – írečito mi zašepkal do uška. A ani nám nikomu nedal na výber. Svoju robotu si robí velice dobre. A tak sa tu pod jeho dychom topíme ako kocka ľadu plávajúca v pohári whisky na záhradnej párty. Toto nie je leto, toto je demoverzia krematória.