Ďaľšie z mnohých rán, keď spurne vytlačený z postele sa ti akosi nechce do života. Dennodenne tie isté situácie, tie isté, prácne vyfiltrované mini radosti, tie isté túžby, ktorým akoby naschvál niekto hádže ostré polená pod nohy… a k tomu ešte tá tajená fyzická bolesť, ktorá vždy prekvapí nečakane novým spôsobom. Ale aspoň viem, že dýcham, že som ešte tu…
Tie zimné rána už také bývajú…
Category Archives: Moje mlčanie
„Pás Ejdž“ opět na Slovensku
Trochu recesie pohrať sa s názvom tejto kapely nezaškodí. Keď sme dávnejšie „pařili“ s Golemom (takú má prezývku ten „najväčší“ z nich a nielen telom, ale i duchom), boli sme celkom kreatívni. Tým, že človek nemladne, sme z názvu ich kapely Passage spravili Pás Ejdž, nech i v názve kapely trochu reflektuje vek. Alebo len čas, ktorý tak letí aj bez našich blbých kecov?
Continue reading →Rátaj s tým
Horizont červená, skončil sa ďaľší deň.
Obrázky bez mena zajtra Ti ponúknem.
Hviezdy sa chystajú na ďaľšiu nočnú púť,
nie vždy sa v pravý čas podarí dohodnúť.
Zastav sa
Zastav sa krok môj, zastav svoj švih,
z nástenných hodín čuť z rýchlosti vzdych.
V batôžku plány a na pleciach tiaž
tak nebuď slepý, čo máš si váž.
Predo mnou močiar, ja valím sa ním
a čísi hlas, som za dobré s ním,
hluchý a nemý je, zapriaham koč,
vraj cesta je smrtná, tak zlez z neho, skoč!
„Zet“
Zamorené územie, vo vzduchu pláva kyselina závisť,
čo nesedí jej, zaženie, už nevieš kam a pokiaľ môžeš ísť.
Rukou siaha na tvoje ja a psychicky ťa tlačí k zemi,
do tváre ti napľuje, keď stráca pôdu pon nohami.
Sójové oriešky
Zhaslo svetlo, moja ruka sa jemne dotýka tvojej tváre,
cítiš iný svet, teplo i jas a obom sadá na viečka tma.
Nikdy nie je dosť, čo človeku chýba, po čom túži,
čo a koho potrebuje a ty sa mi predsa rozplývaš sťa bledá hmla.
Bolí ma, bolí, že to svetlo znovu niekto zapne
a oči budú plné sĺz a strachu zo samého seba.
Tu mi tíško šepkáš hlasom, ktorý tak rád počúvam
a tam, tam ťa budem vidieť ako malú bodku z neba.
Zabudnúť je málo
Budem ti písať prstom do piesku
vyschnutých potokov,
kadiaľ som šiel a tak veľmi ťa chcel
a ranný vzduch, tak chladný,
že by som ostal
a pozoroval kto a ako budí deň.
Smiech
Bol si super! Nie súper… Áno, Ty Šašo, Ty!
Tam pred bránou Šašo krvavý si oči pretiera.
Už doslúžil. Poslali ho do zberu. Ťahaj!!! – kričali v zlosti.
Čo bolo, bolo, terazky…
Útržky zo starých časom zájdených novín pripomínajú nielen to, aké noviny sa v onej dobe distribuovali, ale i časy, keď si v tých novinách našiel seba. Nie meno menovca, ale seba. Určite si bol na seba hrdý, lebo v tých časoch to bolo skôr výnimočné ako samozrejmé. Hlavne, že nešlo o kolonku FKÚ pátra.
Continue reading →