Stepujúc na zastávke Mestskej Hromadnej Dopravy, vyzerám do tmy, či už uvidím približovať sa “môj” autobus. Očami pátram po štyroch svetlách nad vozovkou – dve bežné celkom tesne nad cestou a dve menšie o niečo vyššie. Taký osvetlený pomyslený štvorec by to mal byť. Taký predsa obyčajné autá nemajú. To moje už častejšie oddychuje doma. Nie je to síce tak pohodlné, ale rozhodne je to efektívnejšie. X krát som to už prepočítaval a stále mi vychádza, že cestovať MHD-čkou do práce a z práce je lacnejšie. A nejde len o peniaze. Taká ranná cesta autobusom je ako nemá tvár facebooku. Nikto mi nič nevraví, ale predsa sa dá veľa z ich “nástenky” prečítať. Veď posúď sám…

Frontálny systém bez opýtania vyskočil zo stredu zeme na jej povrch. „Zohrejem ťa, ty hovado studené, zohrejem“ – írečito mi zašepkal do uška. A ani nám nikomu nedal na výber. Svoju robotu si robí velice dobre. A tak sa tu pod jeho dychom topíme ako kocka ľadu plávajúca v pohári whisky na záhradnej párty. Toto nie je leto, toto je demoverzia krematória.

Kráčajúc v nádychu príjemného rána a v snahe potlačiť znova ten hnusný depresívny stav, premýšľam o tom, čo mi povedal môj syn. Vo svojich dvanástich rokoch mi pred pár týždňami smutne a zároveň prekvapene z toho zistenia takmer šeptom oznámil, že ten život je stále o tom istom. Má úplnú pravdu, chalan. A dnes mi to cestou do práce v hlave zarezonovalo ako odpoveď na maturitnú otázku života. Áno, je to o tom istom a preto to treba meniť, lebo samé sa to neto… nespraví.

Čudné, divné, nezvyčajné a záhadné veci nemusia byť vždy čudné, divné, nezvyčajné a záhadné. Je to zase len uhol pohľadu. Zase len individuálny prístup.

Ba dokonca i v sarkazme majú tieto čudné veci iný význam. Veď posúďte sami.

Dvadsiatehotretieho apríla sme mali pohreb. Rodina sa nám zmenšila posledným odídencom do zvieratkovského neba na základné osoby, na ktoré platí zákon. Mama, otec a dve deti. Nič iné živé, čo by sme si zámerne chovali, sa v dome už nenachádza. Muchy, pavúky, možno mravce a myši, kto vie? Ale tie si nechováme. A zámerne už vôbec nie.

…sú, podľa mňa, odvodené od slova „prach„. Ak ho máš veľa, vieš si z neho spraviť guču ako snehová guľa a dať si ju spokojne do dlane v zmysle: „Aha, čo mám. Ja na to mám!“ Chvíľu to celé hreje a potom, keď to položíš na stôl a zafúka čo i len jemný vánok,  spoje akosi prirodzene povolia a celé sa to rozletí na drobné čiastočky nekontrolovateľne do strán. Na všetky svetové strany naraz! Nielen v smere vánku. A potom už len v zúfalstve márne čakáš, že sa ti vrátia…. Hovno! Nevrátia sa! Monžo iné, nové, ale nie tieto! A tak ako čakáš, už vôbec nie! Sú preč…

Je veľmi veľa vecí čo by človek chcel zo seba dostať mlčaním. Vlastne, písaním. No veľa z toho, čo sa mu naháňa v hlave a tlačí ho tam, von jednoducho nemôže. Niekto si píše denník a tam napíše snáď všetko, aby sa mu odľahčilo. A je možno spokojný. Ale ten denník je potom jeho tajomstvom, ktoré láka druhých. „Vieš o tom, že si vedie denník. Čo tam asi tak píše? Je tam aj niečo o mne?“ – určite zaujíma každého, kto o ňom vie. Vlastne sa stáva akýmsi druhom pokladu. V tom denníku býva často napísané práve to mlčanie…

Po Gloomy Sunday prišiel Blue Monday. Na základe prieskumu britských vedcov je práve tretí januárový pondelok najdepresívnejší deň v roku. Prečo je tento deň takto označovaný a či tomu veríte, alebo nie, to mi je celkom jedno, zaujíma ma len, ako ste ho prežili. Pocítili ste, že by toto mohla byť pravda?

Človeku je veľmi ťažko obviňovať sám seba. A je celkom obtiažne hľadať problém v prvom rade – ako sa hovorí – „doma vo svojom vnútri“. Nie je to vraj prirodzené. Je mu ťažko vôbec o tom premýšľat tobôž si to v konečnom dôsledku pripustiť. A preto sme asi ľudia. Robíme neustále chyby. Najmä ak sú podvedomé, čisto neúmyselné a vyrobené v návale „mo“mentálnej emócie.