Kráčajúc v nádychu príjemného rána a v snahe potlačiť znova ten hnusný depresívny stav, premýšľam o tom, čo mi povedal môj syn. Vo svojich dvanástich rokoch mi pred pár týždňami smutne a zároveň prekvapene z toho zistenia takmer šeptom oznámil, že ten život je stále o tom istom. Má úplnú pravdu, chalan. A dnes mi to cestou do práce v hlave zarezonovalo ako odpoveď na maturitnú otázku života. Áno, je to o tom istom a preto to treba meniť, lebo samé sa to neto… nespraví.

Čudné, divné, nezvyčajné a záhadné veci nemusia byť vždy čudné, divné, nezvyčajné a záhadné. Je to zase len uhol pohľadu. Zase len individuálny prístup.

Ba dokonca i v sarkazme majú tieto čudné veci iný význam. Veď posúďte sami.

Dvadsiatehotretieho apríla sme mali pohreb. Rodina sa nám zmenšila posledným odídencom do zvieratkovského neba na základné osoby, na ktoré platí zákon. Mama, otec a dve deti. Nič iné živé, čo by sme si zámerne chovali, sa v dome už nenachádza. Muchy, pavúky, možno mravce a myši, kto vie? Ale tie si nechováme. A zámerne už vôbec nie.

…sú, podľa mňa, odvodené od slova „prach„. Ak ho máš veľa, vieš si z neho spraviť guču ako snehová guľa a dať si ju spokojne do dlane v zmysle: „Aha, čo mám. Ja na to mám!“ Chvíľu to celé hreje a potom, keď to položíš na stôl a zafúka čo i len jemný vánok,  spoje akosi prirodzene povolia a celé sa to rozletí na drobné čiastočky nekontrolovateľne do strán. Na všetky svetové strany naraz! Nielen v smere vánku. A potom už len v zúfalstve márne čakáš, že sa ti vrátia…. Hovno! Nevrátia sa! Monžo iné, nové, ale nie tieto! A tak ako čakáš, už vôbec nie! Sú preč…

Je veľmi veľa vecí čo by človek chcel zo seba dostať mlčaním. Vlastne, písaním. No veľa z toho, čo sa mu naháňa v hlave a tlačí ho tam, von jednoducho nemôže. Niekto si píše denník a tam napíše snáď všetko, aby sa mu odľahčilo. A je možno spokojný. Ale ten denník je potom jeho tajomstvom, ktoré láka druhých. „Vieš o tom, že si vedie denník. Čo tam asi tak píše? Je tam aj niečo o mne?“ – určite zaujíma každého, kto o ňom vie. Vlastne sa stáva akýmsi druhom pokladu. V tom denníku býva často napísané práve to mlčanie…

Po Gloomy Sunday prišiel Blue Monday. Na základe prieskumu britských vedcov je práve tretí januárový pondelok najdepresívnejší deň v roku. Prečo je tento deň takto označovaný a či tomu veríte, alebo nie, to mi je celkom jedno, zaujíma ma len, ako ste ho prežili. Pocítili ste, že by toto mohla byť pravda?

Človeku je veľmi ťažko obviňovať sám seba. A je celkom obtiažne hľadať problém v prvom rade – ako sa hovorí – „doma vo svojom vnútri“. Nie je to vraj prirodzené. Je mu ťažko vôbec o tom premýšľat tobôž si to v konečnom dôsledku pripustiť. A preto sme asi ľudia. Robíme neustále chyby. Najmä ak sú podvedomé, čisto neúmyselné a vyrobené v návale „mo“mentálnej emócie.

Túžiš po šťastí? Tak si naň zamier, jednoducho si ho nastav ako cieľ! Dá sa to? Nakresli si veľký terč a do stredu ho zobraz ako desiatku. Ako gro všetkej snahy! Tam budeš mieriť. Ale budeš potom cítiť, že pri dosiahnutí tohoto cieľa to šťastie naozaj nájdeš? Fakt si to budeš myslieť?  No tak si ho rozmeň na drobné a stanov si z jeho fragmentov malé ciele. To budú tie kruhy okolo. A tak si vybuduješ pomyslené schodíky k tomu svojmu veľkému, no nie? A potom? Potom už len postupne, krôčik po krôčiku sa budeš snažiť na tieto malé schodíky našľapovať a plniť na nich úlohy tak, aby si mohol vystúpiť o schod vyššie. Vyššie k ďalšiemu mini-cieľu. Len tak sa dostaneš k tomu veľkému a vysnívanému šťastiu. Nie?

„Kurva, ja som v gitare!“ – povedal prekvapene kamarát, keď sa zhulený váľal na posteli na chate, kde sme silvestrovsky žúrovali. A hneď na to nám do detailov opísal ako sa cíti. Ako nad sebou vidí struny nad kruhovým rezonančným otvorom gitary a ako sa tam ukrčený v sediacej polohe drží rukami jedného z výstuhových rebier akoby ho chceli odtiaľ vytriasť. Pevne a rozhodne…