Žiaľ je to tak. Nedá sa pripraviť sa na odchod blízkeho a milovaného človeka, nech sa akokoľvek snažíme, nech si to akokoľvek racionálne zdôvodňujeme, a je úplne jedno, či ho strácame pred očami pomaly, alebo veľmi pomaly. O náhlom odchode na druhý svet ani nehovorím, no v každom prípade nám ostáva večná rana na srdci s kozmeticky neopraviteľnou jazvou.

Vstup do tejto brány faktu, je neskutočne bolestivý. Je to akoby Vám niekto doslova bodol „kudlu“ priamo do srdca a v momente vyškrtol zo zoznamu dôležitých všetky tie podstatné problémy, s ktorými sa denne potýkame každou minútou, či už v práci, doma alebo kdekoľvek inde. A táto, nie veľmi obľúbená informácia vie poriadne a s rýchlosťou blesku banalizovať nepríjemnosti a prioritizovať hodnoty človeka. Bŕŕ, až ma striasa.

Pred Vianocami nás žiaľ opustila naša starenka. Odchádzala pomaly a so šťastím odišla v spánku. Z môjho pohľadu posledný starý rodič. Nemôžem tu napísať všetko o tom aká bola, o jej hodnotách, o hodnotách ktoré ctila, o jej neskutočnej skromnosti, ako žila, ako nás milovala, pretože by som písal samé pozitíva možno týždeň a vlastne ani nechcem. To, aká bola, ostane v našich srdciach a tam sa za ňou budeme stále obracať. Bola mi vzorom bezchybného človeka s veľkým „Č“. Jej odchod ma neopísateľne bolí!!!

Farár v dome smútku prebehol jej život za dve minúty, viem, niet viac času v dnešnej dobe, no opísať starenkin život by bolo na veľmi hrubú knihu plnú pozitívnych, patinou času zdobených stránok, plnú príbehov, obetavosti a lásky. Verím, že každý z rodiny by vedel pridať svoj diel, svoju veľkú kapitolu, svoj kúsok svojho srdca i kúsok svojej spomienky, kus svojho života, ktorý popri nej, či s ňou rád prežil a bola by to pekná a zaujímava kniha. I ja by som tam mal svoju „tučnú“ kapitolu.

Raz nás zobrala na pílu, kde pracovala a ako malé deti sme mohli zatĺkať klince do kadejakých zvyškov dreva. Bála sa aby sme si po prstoch neklepli.

Po nedeľnom obede nám ako deťom rozdeľovala Salko rovnakým dielom a vždy, keď som ho aj v dospelosti otváral, sa mi tie chvíle vracali a viem, že toto už bude naveky.

Mala takú veľkú radosť, keď videla nás a naše deti, že sme z nej mohli postaviť celý Disney Land.

Čo sa narobila tých chutných vianočných trubičiek pre všekých v jej okolí. Ajááj. Boli to tisíce trubičiek každým rokom, každá ručne vyrobená, pekne jedna po druhej. A do každej jednej z nich zabalila kus svojej lásky, svojej osobnosti. Boli vždy vynikajúce ako ona sama.

Spomienok je veľa a žiaľ nič z toho sa už nevráti. Dnes ju nič nebolí a hádam sa už stretla so svojím manželom tam niekde v nebi. Náš stareček ju i nás opustil pred dvadsiatimi siedmymi rokmi, ktoré starenka so vztýčenou hlavou vydržala až doteraz.

Česť Tvojej pamiatke, starenka naša, dala si nám do životov veľa, dá sa povedať, že si pre nás namiešala koktail múdrosti, šťastia, lásky, čistého srdca a mnoho iného. Pri spomienke na Teba si tento koktail vždy vypijem veľmi rád.

… a je naozaj jedno, či sme, alebo nie sme pripravení na odchod milovaného človeka, vždy to bolí rovnako veľa.