Je mi naozaj nanič. Každý večer sa napriek tomu – ani neviem vlastne komu – poďakujem za prežitý deň a dúfam, že ráno bude lepšie. No príde večer a zase tie isté hnusné pocity, ale znova sa poďakujem, lebo viem, že môže byť ešte horšie ako je toto.
Je mi ale nahovno a to je fakt!

Nejestvuje kombinácia zdravého tela a chorej duše, či naopak. Buď je telo i duša zdravá alebo nie sú zdraví obaja. Tak to jednoducho je a preto nielenže mám pocit, ale jednoducho viem, že moje telo už reaguje na ohlodanú dušu, na jej čierny obal a preberá na seba nánosy pátosu zlej energie, ktoré sa na nej vytvárajú, aby aspoň ako-tak vytvorilo rovnováhu. Ak čakáš, že tu začnem vypisovať, čo všetko mi odchádza, či je už „pokazené“, zabudni. Nemá to toitž žiaden význam. Je to tak ako to je a to sa už zmeniť nedá. Niektoré veci sú už totiž nereverzibilné! To len potvrdzuje teóriu, že vyčnievam z davu ako Čudný muž. Tým som a ním aj ostanem.

Zisťujem, že to vôbec nie je dobrý pocit strácať všetko to, čo si doposiaľ za celý svoj život vytvoril, čomu si naplno venoval svoju energiu. Áno aj do posledného dychu. A čo je horšie pri tomto pocite, že nevieš, čo máš robiť, aby toto všetko pominulo. Nevieš ako na to, nevieš pomaly už ani kto si a čo je tvojou úlohou, povinnosťou, či nebodaj poslaním. Strácaš sa v tomto svete ako čiastočka prachu zmietaná vo vetre.

Choď k psychológovi! Povie mi kamarát. Ti drbe? Vieš čo to stojí? Každý mesiac idem hlbšie do mínusu, ktorý sa mi z času na čas podarí vyhladiť aspoň zase na nejakú dobu. Ale toto nie je len môj problém, som len jeden z davu predsa. A vôbec? Prečo by som mal na niekoho cudzieho hádzať svoje problémy a silno očakávať, že mi ich vyrieši? Ja nie som pokazené auto, ktoré dáš do servisu a odtiaľ sa vráti kompletne opravené a plne funkčné!
Ser na to! Dáš si pivo?

Je mi nahovno a už sa mi o tom nechce písať. V tomto momente som sa z toho aspoň trochu vypísal. Tak mi prepáč, ak si dočítal až sem.