Všetko je tu pre mňa nové. Sedadlá sú nové, cez okná vidím celkom iný svet, zvykám si, ale stále to nejde. Som netušil, že jeden prestup može viesť k celkom inému pohľadu na život… tak teda ešte jeden článok na tému vlak profesného života, alebo List pre cestujúcich v pôvodnom vlaku.

V mojom vlaku už nedostanem červený dáždnik na šedý dážď pod modrou oblohou.
Re-branding veľmo nehrozí. Vyzerá to tak, že roky si udržal svoj modrý lak a vždy ho len premaľujú tou istou farbou. Nech pôsobí inovatívne, tak to vraj má byť.

Silno sa nakláňam k pocitu, že v časoch, keď som sedel vo vlaku pod červeným dáždnikom mi bolo dobre. Môžem zatiaľ tvrdiť, že lepšie. Podstatne lepšie. Ťažko sa zvyká na nové po toľkých rokoch. Poznal som každé kupé i cestujúcich v ňom. Každú skrutku, každé prepojenie vagónov i technicky zabezpečených sedadiel.
Oni zase nepoznali ako to fungovalo v strojovni, či ako to vyzeralo v technickom vagóne, kde bolo kopec, pre nich nezrozumiteľných čiernych, žltých, modrých, zelených, ale i iných káblikov a keď všetko fungovalo ako malo, ani nevedeli, že sme tam.
No potom to prišlo. Kopec vagónov postupne odpojili a mne neostalo nič iné ako zhodnotiť, že zajtra bude inak. Nechtiac odpojený, nechtiac prinútený k zmene.

A potom, stojac na neznámom nástupisku, som im zamával…
Ostalo už len popriať Šťastnú cestu. Im i sebe…

Dnes som tu. Veziem sa celkom iným smerom, s novým vybavením a pod inou značkou a rovnako ako cestujúci v pôvodnom vlaku netušili, ani ja netuším ako to tu funguje. Ale učím sa. Káblikov je tu hádam aj tisícnásobne viac, majú celkom inú farbu a vôbec, všetko je iné. Plieska so mnou nostalgia ako vidno, ale už to neviem vrátiť, nedá sa a ako sa vraví, nie je dobré vstupovať dva krát do tej istej rieky. Ktovie? Možno ma raz „alumni“ donstanú.

Z času na čas si stiahnem okno a zamávam dozadu a priznám sa, často bez úsmevu a clivo. Ten môj starý vlak je hrdzavejší ako bol, než som ho opustil a vidím, že je zase o kúsok kratší. Už neviem, čo sa tam deje, neviem ani kam má namierené, ale aspoň jedno viem – mám tam priateľov. Pre nich mám úsmevov v zálohe ešte dosť.

Priatelia, keď stojíte, držte sa a keď budete vystupovať mám len jednu malú radu: „Mind the step!“