Je večer. Tma ešte len padá a ja sedím na terase s hlavou zvesenou. V jednej ruke obyčajný tmavý, citrónový radler, lebo piť by som už podľa doktorov nemal, tak sa aspoň cukrom zabíjam a v ruke druhej… tiež vec, čo by som už nemal. Tlie tomu koniec a dym, ktorý z toho vychádza je príjemný. Voňavý. Tak to už pri cigarách býva. Táto je však malá, taký „hriech len na chuť“.

V hlave pozorujem nezastaviteľný prúd myšlienok, ktoré si navzájom oponujú, ale i kooperujú. Vytvárajú akýsi šum. No jedno je isté… veci, ktoré tam na nástenke visia v kolónke „vyriešiť“ sú zapadnuté prachom. A moje myšlienky ich bravúrne dokážu bez mihnutia oka obchádzať. Svine jedny ignorantské!!!

„Ku šťastiu stačí plnohodnotný harmonický vzťah, v ktorom je nám náš partner aj najlepším priateľom. Viac ako dobré medziľudské vzťahy ku šťastiu skutočne nepotrebujeme“.

psychológ David Myers

Continue reading →

Písal sa rok 1986, keď aktivity pionierskej organizácie boli ešte v plnom prúde. Boli sme na sústredení pionierskych vedúcich na celý víkend na Račkových plesách. Dnes takéto sústredenia nesú honosný a hlavne neslovenský názov „teambuilding“. Keďže sme tam boli s Marcelom len dvaja chlapi a zvyšok osadenstva tvorili ženy, dostali sme od hlavného vedúceho za úlohu zorganizovať nočnú hru v priľahlom lese. Rozumej fáborky na stromy, úlohy, ktoré bolo treba sa jednak dozvedieť a jednak aj splniť priamo na stanovišti a podobne. Dnes by nám to nikto nedovolil, pretože na tých stanovištiach horeli sviečky, ktoré boli osadené do 5 litrových pohárov zavesených na strome.

Sme vo vojne. Znie to tak depresívne a útočne, však?… ale v podstate sa to naozaj tak dá povedať, že človek v dnešnom svete je naozaj vo vojne vlastných vnútorných svetov, myšlienok, postojov i názorov. Sám v sebe. Tam, kde nemá prístup nik nepovolaný, ani druhá osoba, nieto ešte tretia. Len ten, kto z akýchsi zaslúžených dôvodov dôvery dostal výlučne lístok na toto predstavenie. Len ten, komu bol umožnený prístup za obyčajnú vitrínu, ktorú denne chtiac, či nechtiac exponujeme svojmu okoliu na prezentáciu samého seba. Raz čistú, svetlom oplývajúcu, inokedy orosenú a tmavú.

Jeho svedomie: – „Haló… bdieš?“
On: – „Áno. Čo chceš?“

Sú veci v živote, ktoré nechceš zažiť a tobôž nie, keď sa z donútenia okolností staneš akýmsi ich iniciátorom sám. Akoby jedinej možnosti, prostredníctvom ktorej v danej chvíli môžeš prejsť do ďalšej úrovne vlastného života.

„Stres, úzkosť a depresia vznikajú, keď žijeme, aby sme uspokojili ostatných.“

Paulo Coelho

Vraj domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú. Ani neviem, kto to povedal, len to na mňa vyblaflo na nástenke sociálnej siete a inšpirovalo ma to k tomuto krátkemu článku. Neviem, je mi to trápne povedať, ale čím viac si z môjho života ukrajuje vek a pridáva mi k narodeninám vždy o jedno číslo naviac, si akosi uvedomujem, že toto by bolo skvelé, keby to tak naozaj fungovalo.

Kdeže jest to lásky zrenie s vráskami na tvári úprimnej keď blíži sa večer…? Keď ponurá obloha hviezdy rozsypáva?
Kam naša láska chodí žúrovať, keď jej treba najviac? Keď na dno vidno je? A prečo nohy sú v oťažiach upnuté, keď výjsť s nimi na ďaľší schod jest potrebné ni nevyhnutným krokom?