Kurik a Athara

Písal sa rok 1986, keď aktivity pionierskej organizácie boli ešte v plnom prúde. Boli sme na sústredení pionierskych vedúcich na celý víkend na Račkových plesách. Dnes takéto sústredenia nesú honosný a hlavne neslovenský názov „teambuilding“. Keďže sme tam boli s Marcelom len dvaja chlapi a zvyšok osadenstva tvorili ženy, dostali sme od hlavného vedúceho za úlohu zorganizovať nočnú hru v priľahlom lese. Rozumej fáborky na stromy, úlohy, ktoré bolo treba sa jednak dozvedieť a jednak aj splniť priamo na stanovišti a podobne. Dnes by nám to nikto nedovolil, pretože na tých stanovištiach horeli sviečky, ktoré boli osadené do 5 litrových pohárov zavesených na strome.

Continue reading →

Vitrína

Sme vo vojne. Znie to tak depresívne a útočne, však?… ale v podstate sa to naozaj tak dá povedať, že človek v dnešnom svete je naozaj vo vojne vlastných vnútorných svetov, myšlienok, postojov i názorov. Sám v sebe. Tam, kde nemá prístup nik nepovolaný, ani druhá osoba, nieto ešte tretia. Len ten, kto z akýchsi zaslúžených dôvodov dôvery dostal výlučne lístok na toto predstavenie. Len ten, komu bol umožnený prístup za obyčajnú vitrínu, ktorú denne chtiac, či nechtiac exponujeme svojmu okoliu na prezentáciu samého seba. Raz čistú, svetlom oplývajúcu, inokedy orosenú a tmavú.

Continue reading →

Chladnička

„Ponuka jedál obmedzená!“ – prebehlo mi hlavou, keď si mi spoza svojich hrubých dverí kupodivu ochladila, ale krásne osvetlila tvár. Už hodnú chvíľu do teba pozerám ako dieťa, ktoré nevie, čo by si v tej chvíli dalo. „Zas ňúraš? Nevymýšľaj a daj si, čo je navarené.“ – akoby som počul dospelý hlas za mojím chrbtom. Lenže už dávno nie som dieťa a mám teraz „žravku“, no výber je v tebe ako v komunistickej predajni lahôdok pred záverečnou. Žiaľ, len pre mňa.

Nie, veď vidím, že tam nemáš tak prázdno, že by sa ti tam i myš od hladu obesila. Si naozaj plná. Dokonca tak plná, že ani nie je kam uložiť zvyšky po obede. Preto sú ešte na sporáku. A ja už viem, prečo si v poslednej dobe, chúďa moje, taká plná.

Continue reading →

Keď sa doma krája vzduch

„Stres, úzkosť a depresia vznikajú, keď žijeme, aby sme uspokojili ostatných.“

Paulo Coelho

Vraj domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú. Ani neviem, kto to povedal, len to na mňa vyblaflo na nástenke sociálnej siete a inšpirovalo ma to k tomuto krátkemu článku. Neviem, je mi to trápne povedať, ale čím viac si z môjho života ukrajuje vek a pridáva mi k narodeninám vždy o jedno číslo naviac, si akosi uvedomujem, že toto by bolo skvelé, keby to tak naozaj fungovalo.

Continue reading →

Keď blíži sa večer

Kdeže jest to lásky zrenie s vráskami na tvári úprimnej keď blíži sa večer…? Keď ponurá obloha hviezdy rozsypáva?
Kam naša láska chodí žúrovať, keď jej treba najviac? Keď na dno vidno je? A prečo nohy sú v oťažiach upnuté, keď výjsť s nimi na ďaľší schod jest potrebné ni nevyhnutným krokom?

Continue reading →