Trí-štý-ri. Dnes popíšem o tom, ako píšem tieto články. Možno to nebude zaujímavé čítanie, verím však, že nebude až nudné.
Býva už zvyčajne večer, keď dopisujem článok za uplynulý deň. A aby ho videl čitateľ, prásknem ho von. Akoby som ho vytiahol zo škatuľky, kde sa modeluje, prikresľuje, formuje a formuluje a dotvára a presuniem ho na miesto, kde je viditeľný. Tu tomu vravia „Publikovať článok.“ Príde pocit uspokojenia, no vzápätí je tu ďalšia výzva, pretože aj zajtra je deň, aj zajtra treba napísať článok.
V podstate písať o tom, čo som nahádzal do nenažraného otvoru je vlastne nuda. Je to stále dokolečka takmer to isté a preto každý deň stojím znova a znova pred virtuálnou horou, ktorú treba vymodelovať a potom aj zdolať. Väčšinou len tak naboso a bez prípravy a spraviť tú cestu aspoň trochu zaujímavou.
Dnes som vyrobil jednoduchý obrázok. Je v úvode. Symbolizuje akýsi štart, alebo len zastávku na križovatke chaosu stravovania. Pretože po tridsiatich dňoch väčšinou poľavujem. Neviem prečo, ale je to tak. Keď sa pozriem na jedálniček za posledné dni, tak je mi z toho smutno. Preto sa treba motivovať na nový štart.
Apropos, tá hora. Je nechutne transparentná keď tak pred ňou stojím. Nemá vôbec farby, vrstvy, nemá nič. Do vyhľadávača napíšem číslo dňa a dám s nádejou vyhľadať. Preklikávam sa rôznymi odkazmi, ktoré sú v ponuke a čakám. Na čo?
Na nápad. Na inšpiráciu, na motív. Zatiaľ vždy prišiel. A ten potom rozviniem ako kyticu ruží po vybalení z papieru na prenášanie. Pár obrázkov na dokreslenie, vytvorenie cestičiek, stromov okolo a zrazu máme horu plnú farieb a keď ňou čitateľ prejde, ostane v ňom pocit. Ako keď preješ záhradou plnou vôní a optických vnemov. A o to ide – zanechať pocit tým, čo si vytvoril.
Ale čo, ak raz nápad nepríde? Potom to len bude výzva, potom to len budú popísané blbosti. Či?
Plán na tento deň nebol. Teda presnejšie povedané, netušil som, čo budem jesť, preto som sa nechal len unášať po prúde času a toto je výsledok.
Raňajky:
Káva s mliekom
Prvá desiata:
Pomaranč
Druhá desiata:
Znova pomaranč.
Podarilo sa mi zabezpečiť pozváranie môjho fitkamoša, aby sme mohli spolu válčiť. Ale dnes ho už nedám z časových dôvodov. Mám práve za sebou rýchlu pešiu chôdzu v trvaní pol hodiny. To bude na dnes stačiť.
Obed:
Obed bol dnes plánovaný celkom inak, nedopadol síce celkom zdravo, ale prehĺbili sme tak rodinné vzťahy. S dcérou sme boli na návšteve, kde nám ponúkli vynikajúco pripravené pečené kuracie horné i dolné nohy na cibuli a zemiakoch. A aj Šmorňu. Nuž taký to bol dnes obed. A aby som neurazil, najedol som sa zase do sýtosti. Fakt parádnicky obed!
Olovrant:
Nič. Je to smutné, ale nič. Obed ma zasýtil nadlho a potom sme išli s rodinou na vianočné trhy do mesta.
Večera:
Fuj! Toľko ľudí namačkaných na sebe. Vôbec nechápem, čo som tam robil. Atmosvéra na mňa nedýchala vianočná, ale komerčná. Toto asi nie je cieľom vianočných trhov, však?
Vystál som si „šóru“ na nedochutenú cigánsku pečienku (aspoň žemľa bola mäkká – ale biela!) a 2dcl punču. Samozrejme, že som tam nestál kvôli sebe, ale aj kvôli deťom. Manželka si vystála vedľajšiu „šóru“, keďže tam mali niečo iné, na čo mala chuť. U švagrovcom doma padlo jedno pivo a sem tam Tuc-ky.
No nahovno tá strava zas!!!